Daniela P.

17.11.2018

Volám sa Daniela a mám 40 rokov. Keď som nečakane musela zhodiť uniformu a odovzdať zbraň, myslela som si, že sa mi zrútil svet, keďže som slobodná mamina. So synom som si nemohla dovoliť zostať nezamestnaná, ale aj napriek preferenciám a maturite som mala problém zamestnať sa.

 V jeden deň, keď som zúfalo kráčala po meste, ma oslovil inzerát agentúry hľadajúcej opatrovateľky. Neváhala som ani na chvíľu a vhupla som dnu. Moja nemčina je vraj super. Nechápala som ako je to možné, napriek tomu, že mám z nej maturitu. Jednoducho, všetko nabralo taký rýchly spád, že do týždňa som po prvýkrát vycestovala za prácou opatrovateľky. Netušila som, čo ma tam čaká, čo taká práca obnáša, zmietala som sa v desivých pocitoch, nevedela som, čo bude s mojim synom, ktorý ide do prvej triedy, že to nedám, že na to nemám žalúdok a pod. Povedala som si však, že idem, veď potrebujem prácu, potrebujem peniaze... Dnes s odstupom 8 rokov môžem so 100-percentnou istotou povedať, že som sa rozhodla veľmi správne a svoje rozhodnutie neľutujem. Prešla som si nielen Rakúsko, ale aj Švajčiarsko. Teraz som už v piatej rodine. Poväčšine som svojich klientov doopatrovala a aj odprevadila do Božieho kráľovstva a v niektorých prípadoch aj svojvoľne odišla...

Každá rodina mi dala niečo do života, z každej rodiny som odchádzala s pocitom dobre vykonanej práce. Od svojich kolegýň som si vyslúžila titul „to je tá, čo sa viaže na pacientov, s tou sa nedá spolupracovať“. Napriek tomu som sa svojim klientom odovzdala na maximum. Naučila som sa vďaka svojej mamine, ktorá pracuje v zdravotníctve, pracovať s Alzheimerom, so sondou, kolonoskopiou, s diabetikom. Jednoducho, vďaka nej a internetu som dokázala včas odhaliť mozgovú príhodu, infarkt a pod.

Zdokonaľovala som sa v nemčine a po piatich rokoch som zatúžila otvoriť si vlastnú malú agentúru a zároveň aj pracovať, no žiaľ, zatiaľ sa mi to nepodarilo, ale ako sa hovorí, „nikdy nehovor nikdy“.

Najviac mi dala rodina a manželský pár v Hornom Rakúsku na lazoch, kde som došla v roku 2016. Keď som tam vstúpila, privítali ma dvaja zúbožení ľudia sediaci za stolom, kopec špiny, pavučina visiaca nad hlavou, vkusné ale schátralé vybavenie domácnosti. Po prvý raz sa mi vtisli slzy do očí a spanikárila som, že toto je nad moje sily. Išlo pritom o manželský pár, ktorý mal v tejto oblasti dobré meno vďaka produkcii chmeľu a výrobe piva. Žiaľ, kvôli ich jedinému synovi dopadli v živote tak, ako dopadli. Aj napriek tomu som zostala. Zastavili ma ich pohľady. Povedali mi, že som ich prvá opatrovateľka, že majú obavy, ale aby som zostala, že ma potrebujú. A veru zostala som dva roky, až do ich smrti a neľutujem. V tejto rodine som po prvýkrát zažila vďaku za svoju prácu. Dali mi veľa lásky, navzájom sme sa podporovali, smiali aj plakali. Toľkokrát denne „ďakujem“ a „prosím“ som nepočula ani doma od svojej rodiny. Boli to skromní ľudia, ktorí si vážili každú maličkosť. Začiatky tam boli veľmi ťažké, kým som vyupratovala celú domácnosť, kým som starkých naučila na hygienu, denný režim, vytvorila aktivity na každý deň, uviedla ich aj do spoločnosti, podnikala s nimi malé výlety, keďže obaja boli chodiaci s nejakými tými diagnózami. Tešili sa ako malé deti, keď pochopili, že ich život nekončí za zamknutými dverami a keďže mali aj auto, začali sme chodiť do kostola. Neskôr sa im to tak zapáčilo, že sme podnikali prechádzky a túry, chodili na nákupy, dokonca prestali mať hlad, lebo predtým si jedlo odopierali kvôli šetreniu. Pravdupovediac, obdivovala som samu seba, ako ten domček začal žiť, ako sme si tam krásne nažívali až do momentu, kedy starká neodišla na večnosť kvôli svojej neveste, lebo podľa nej opatrovateľka nemá rozhodovať, či treba alebo netreba volať sanitku. Žiaľ nastali krušné časy aj pre mňa, aj pre dedka. Jeho stav sa začal zhoršovať, upadal z mesiaca na mesiac, no držal sa a bojoval. Táto rodina mi dala veľmi veľa a som rada, že žijem, lebo pri jednom výjazde som mala dopravnú nehodu – dedko mi omylom zatiahol ručnú brzdu. Ja som skončila v nemocnici s otrasom mozgu a auto na šrotovisku.

Nedokážem dať celé dva roky na papier, no spomienky na dobré i zlé chvíle mám stále v pamäti. Nahrádzali mi starých rodičov, želali si, aby som ich domov považovala aj za svoj domov, vždy sa báli, či sa vrátim. Keď mi bolo ťažko, alebo ma niečo bolelo, vymenili sme si úlohy a starali sa oni o mňa. Jednoducho, boli sme zohratá trojka, neskôr dvojka. Žiaľ, neskôr moju kolegyňu prepustili. Obe sme spolupracovali na starostlivosti o starkých a chode domácnosti a ťahali sme za jeden povraz, ale ona si občas nedala servítku pred ústa a priamo povedala synovi a neveste, ako sa netaktne, nekorektne správajú. Potom sa tam začali striedať iné kolegyne, každá bola večne nespokojná, buď si sťažovali na málo peňazí, alebo na veľa roboty. Nastali nezhody na pracovisku aj v agentúre a ja znechutená v pokore a s „požehnaním“ dedka som svojvoľne odišla, keďže nedokážem pracovať pod nátlakom. Po svojom odchode som o dva týždne dedka navštívila, lebo sa nevedel zmieriť s mojim odchodom a mňa to za nim tiež ťahalo. Ale žiaľ, nezvládol situáciu a o týždeň odišiel do večnosti. Písal sa 30. august 2018. Každý ma obviňoval z jeho smrti a ja v hrozných výčitkách som až neskôr pochopila, že nie som to ja, kto rozhoduje o živote a smrti.

Kto by bol povedal, že 2. novembra 2018 si nečakane odprevadím na druhý svet aj svoju 63-ročnú mamičku. Zrútil sa mi teraz celý život, všetky plány, som na dne a so slzami v očiach vám píšem svoj príbeh. Príbeh jednej opatrovateľky, ktorá musí svoju opatrovateľskú prax a prácu, ktorá ju napĺňala, fascinovala, živila a dala mnoho do života, zavesiť na klinec, lebo je slobodnou matkou a nemôže si dovoliť vycestovať za prácou, lebo nemá maminku, ktorá sa jej ukážkovo starala o syna.

Pointou môjho príbehu nebolo ani tak rozpovedať príbeh jednej rodiny, ale to, že sa musím vzdať tejto práce opatrovateľky, ktorá mi tak veľa dávala do života, v ktorej som sa našla, vďaka ktorej som so svojim synom nežila na hranici chudoby.

Ďakujem...