Dominika T.

17.11.2018

Často si sťažujem na to, že nemám kolegov, že nemám ísť s kým na pracovný obed, že sa rozprávam sama so sebou (niekedy aj celý deň bez väčšej odozvy), že nemám stálu pracovnú dobu a denne prejdem toľko kilometrov, ako iní za celý týždeň... pretože opatrujem.

S opatrovaním detí som začala už na základnej škole, kde som zbierala prvé skúsenosti, pokračovala som aj na strednej, no až na vysokej škole som zažila tie ozajstné opatrovateľské začiatky. Sama, v cudzom meste a na výber tak veľa možností. Odlišné rodiny, požiadavky, deti zdravé aj so zdravotným znevýhodnením. Opatrovanie doobeda, poobede, v noci. Vďaka mojim skúsenostiam a škole, ktorú som študovala, som si mohla vyberať z množstva ponúk. Aj keď som sa vždy bála, keď som išla na prvé opatrovanie do rodiny, ani raz som sa nesklamala. Naopak, získala som nové poznatky (niekedy aj negatívne) a priateľov. Spoznala som Agátku, Dorotku, Eliáška, Giuliu, Hanku, Jakubka, Eliho, Pauli, Lili, Stellku, Alexa, Maxa, Julinku a veľa iných detí.

Pre mňa doteraz najťažším orieškom bolo dievčatko, s ktorým sme sa stretli krátko po tom, ako dovŕšila tri roky. Na škôlku si kvôli kapacitným dôvodom musela počkať, preto jej mama hľadala niekoho, s kým by svoju dcérku mohla nechať tri dni v týždni, počas jej práce. Dievčatko ma pri našej prvej návšteve očarilo svojou krásou. Zobralo ma do izby a poukazovalo mi všetky hračky, ktoré v izbe malo. Už vtedy som sa zľakla komunikácie s ňou, lebo neodpovedala na moje otázky a mrmlala si svoje. Jej mama ma upozornila na to, že je tvrdohlavá, nechce doma spávať, jesť a má mnohé iné, nie veľmi pozitívne vlastnosti. Nejako som si to ale nechcela pripustiť viac, preto som sa s rodinou dohodla na spolupráci. V prvý „pracovný“ deň som do rodiny prišla plná elánu a očakávania. Naspäť som išla absolútne vyčerpaná a rozhodnutá ukončiť toto opatrovanie. Dievčatko malo svoju vlastnú tvrdohlavú hlavu, záchvaty zlosti a kriku. Po slovensky som jej nič nerozumela, rozprávala svojou anglickou hatlaninou, preto som ani nevedela často usúdiť, čo sa deje. Bojovali sme pri snahe o hru, pri jedení, pri ukladaní na spánok. Každým ďalším dňom som bola stále viac a viac zhrozená. Keď dievčatko doma našlo tablet, nechcelo sa od neho odtrhnúť, ak som jej ho vzala, nastali scény, ktoré keď niekto nezažil, tak si ich nevie predstaviť. Prechádzky po meste boli náročné, pretože držanie sa za ruky neznášala a cestovať v autobuse pre ňu znamenalo stáť uprostred autobusu a nedržať sa. Vravela som si, že som študentka a na prácu, ktorú neznášam mám ešte čas. Veď toho povinného chodenia do neobľúbenej práce si užijem v živote ešte dosť. Vlastne ani neviem, prečo som v tejto rodine zotrvala. Asi ten čas tak rýchlo letel, že som odtiaľ nestihla odísť. Ale dnes to neľutujem, pretože premena, akou toto dievčatko prešlo, je neuveriteľná.

Týždne išli jeden za druhým a ja som prestávala domov volať s plačom. Mama dievčatka mi začala postupne ďakovať za viaceré veci. Vraj som jej dcéru naučila cestovať autobusom. Naučili sme sa spolu pekne obedovať, poobedný spánok už neodmietala, sama sa začala pýtať do postieľky. No najväčšou odmenou pre mňa bolo to, keď ma objala alebo mi podala ruku, dala „päťku“, pretože predtým sa akémukoľvek kontaktu bránila. Stala sa mojím miláčikom. Brávala som ju aj k nám domov, kde si ju všetci obľúbili. Keďže bývam na dedine, dieťa z mesta malo radosť zo zajačikov, „čikenov“ a iných zvieratiek, ktorým dala rôzne vtipné pomenovania.

Keď som povedala rodičom, akú veľkú premenu zvládla, ako sme spolu bojovali, reakcia jej mamy bola jasná: „Ja som sa bála, že s ňou nevydržíte ani týždeň, ona bola hrozná!“. Spoločne sme prežili šesť mesiacov, zoštátnicovala som pri nej, dokonca som ju vzala na tábor, ktorý sme realizovali. Myslím, že sa mi podarilo pripraviť ju na ťažké škôlkárske začiatky. Keďže sme sa veľmi zblížili, na výlety ju beriem doteraz a sem-tam ma jej mama zavolá aj na opatrovanie. Ten pocit, keď na mňa čaká šťastne vo dverách, je neopísateľný. Už z diaľky na mňa kričí a máva. Keď sa jej nechce do škôlky, pýta sa rodičov kde som a hovorí im, že ma chce. Aj to je pre mňa odmena za tie nervy, ktoré som si pri nej zo začiatku vytrpela.

Na začiatku by som nikdy nepovedala, že sa to takto vyvinie. Ale teraz, pri príprave vlastnej svadby viem, že aj ona bude jedna z mojich malých družičiek.

Naučila som sa, že aj negatívne skúsenosti sú skúsenosti. A že ich v živote nebude málo. No po tomto šťastnom konci sa ich nebojím.