Ela K.

17.11.2018

23. decembra som sa ocitla vo veľmi lukratívnom dome u ťažko chorého dedka, ktorý ležal na posteli a zvíjal sa v bolestiach. Z dedkových očí vyžaroval veľký strach...

Jeho dcéra mi v krátkosti opísala otcov život:  Dedko bol naposledy v evanjelickom kostole na svojom sobáši. Život si užíval, miloval koňak a „dútniky“, každý týždeň poľoval a tešil sa vynikajúcemu zdraviu až do okamihu, keď mu náhle začali zlyhávať orgány. V nemocnici mu oznámili, že už nič nemôžu pre neho urobiť, že mu zostáva len pár dní života... Odvtedy dedko nemohol viac jesť a piť, bolo mu podávané morfium na zmiernenie veľkých bolestí.

Zostala som s dedkom sama. Nemohol už hovoriť. Jediné, čo dokázal, bolo počúvať... Začala som s dedkom vyjednávať. Povedala som mu: „Dnes je 23. december. Ak súhlasíte, pripravím vás na stretnutie s Bohom, aby ste Vianoce oslavovali s ním a svojou manželkou už hore. A ja prežijem Vianoce v kruhu svojej rodiny.“. Dedko súhlasne prikývol. Začala som sa pri ňom nahlas modliť: „Pane Bože, až v tejto poslednej chvíli môjho života chápem, čo je v živote najdôležitejšie. Celý život som si užíval a hodoval - denne som hodoval pri koňaku a ´dútnikoch´, môj svet sa točil iba okolo mňa, mojej manželky a dcéry.“. Po týchto slovách som počula kameru v kúte izby, ako vydáva zvuky. Hlavou mi preletela myšlienka: „Dcéra so zaťom počúvajú, môj plat je fuč. Nedajú mi ani 160 frankov za dva dni. Nevadí, hlavne, že je ďalšia duša pri Nebeskom Otcovi.“. Po tejto krátkej úvahe som sledovala dedkov výraz tváre, či sa neurazil na také „tvrdé slová“ a či mám vôbec pokračovať. Obdivovala som ho vo svojom srdci. Moje slová počúval s veľkým záujmom a súhlasne prikývol, aby som pokračovala. S veľkou radosťou v srdci som pokračovala, ako si dedko želal: „Ľutujem, Bože, že som bol taký sebec. Ale Ty dobre vieš, že som iba obyčajný človek plný chýb. Viem, že už nemám čas svoje bohatstvo lepšie využiť a svoje chyby napraviť. Ale nezúfam si, veď Ty, Ježišu, si odpustil aj kajúcemu zločincovi vedľa seba na kríži a on bol ešte v ten deň s Tebou v raji... Bože môj, v tejto poslednej chvíli môjho života Ti z celého srdca ďakujem za všetko, čo si mi v živote daroval – moju manželku a dcéru, moje vnučky a všetko bohatstvo, ktoré som bral ako samozrejmosť. Odprosujem Ťa za všetky hriechy svojho života, ktorých som sa vedome alebo aj nevedome dopustil. Prosím Ťa za mojich najbližších, aby dokázali lepšie použiť tieto pozemské majetky ako ja. V tejto poslednej chvíli Ti Bože nemôžem už nijako prejaviť svoju lásku a vďačnosť. Jediné, čo mi v tejto chvíli zostalo, sú tieto nesmierne bolesti, ktorými trpí každý úd môjho tela. Nebeský Otče, prijmi, prosím, tieto bolesti ako obetu za všetky moje hriechy. Prijmi tieto bolesti ako moju vďačnosť za túto nepochopiteľnú milosť môjho návratu k Tebe, môj Milosrdný Otec.“. Po týchto slovách začal dedko ťažko dýchať. Otvorila som okno, pristúpila k dedkovej posteli a dedko s pokojným vyrovnaným výrazom tváre držiac moju ruku vydýchol naposledy...

O niekoľko minút nato dobehla dedkova dcéra s manželom. Plní vďačnosti mi oznámili, že ráno môžem cestovať na Slovensko a do ruky mi vtlačili 1 200 švajčiarskych frankov. Zostala som s vygúlenými očami pozerať. Všetky moje obavy o dvojdňový plat sa pominuli.

24. decembra som okolo 20. hodiny bola doma. Tieto Vianoce som prežila ako veľké vďakyvzdanie Milosrdnému Bohu, ktorý ako dobrý Otec vie, čo je pre jeho deti najlepšie...