Mária B.

16.11.2018

Písal sa 21. december 2017. Pani Katarína z agentúry ma poslala na záskok. Blížili sa Vianoce, no v mojej hlave bol neporiadok a zmätok.

Zomrel mi môj prvý klient Alfréd, s ktorého smrťou som sa nevedela vyrovnať. Na tejto mojej prvej adrese v Rakúsku som bola šťastná. Prežila som tam pekných 19 mesiacov. Na Rakúsko som nedala dopustiť. O deväť dní som dostala novú rodinu, v ktorej som mala pocit, že už ani horšia neexistuje. Stres,  skoro žiaden spánok počas celého turnusu, v dome 10 stupňov nad nulou prvý týždeň, špina a k tomu v mojej hlave smútok. Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie plné depresie  a sklamania. Rozhodnutie moje bolo, že sa tam už nikdy nevrátim a budem žiadať v našej agentúre novú rodinu. Ponuka na zmenu prišla vo forme záskoku. Doma som sa rozlúčila s manželom a mojimi deťmi. V aute, ktoré ma viezlo na novú adresu, bolo mĺkvo. Bol čas Vianoc. Do rodiny sme prišli nadránom. Po kratučkom spánku sa začal môj záskok. Z letargie, únavy a smútku ma prebral hneď pán Engelbert. Pekne som sa pozdravila: “Guten Morgen.“. Odvrkol mi: “Morgen!“. Predstavila som sa. Nevraživo sa na mňa pozrel a vychrlil na mňa kopu príkazov. A potom povedal, že ma čaká v spálni pani Anna-Mária. Spýtala som sa s úsmevom: “Gut geschlafen Sie?“. Pozrel na mňa ako na zjavenie a odpovedal: “Nein!“. Usmiala som sa a išla k jeho pani, ktorá bola milá a usmievavá. Hneď som mala „parťáčku“. Bývalý riaditeľ fabriky pán Engelbert bol zvyknutý rozkazovať, zakazovať a kritizovať všetkých a všetko, čo mu prišlo do cesty. Pre nesprávny člen pred podstatným menom mi držal polhodinu prednášku. Nehovoriac o minulom a budúcom čase. Mňa smútok a nostalgia prešla rýchlo. Sústredila som sa na správne výrazy a rozhodla sa, že mňa žiaden dedo len tak ľahko nevytočí. Budem sa učiť gramatiku a nové slovíčka ešte viac a intenzívnejšie ako doteraz. V nedeľu 24. decembra sme namiesto Štedrého večera mali poobedňajšie posedenie s kopou chlebíčkov od výmyslu sveta. Aj kaviár som ochutnala. Všetko pohostenie zabezpečila nevesta. Dobrosrdečná a vždy pozorná, usmievavá Ulri. Pán Engelbert zrazu pri večeri vyhlásil, že nevesta musí zariadiť, aby som tam zostala natrvalo. Majú len jednu stálu opatrovateľku a druhá je vždy záskok. Vyvalila som na neho oči, no on sa so mnou o tom nebavil. Povedal Ulri, že musím ostať a basta. V tej sekunde som v duchu vyhlásila vojnu mojej lenivosti a zadubenosti. Rozhodla som sa učiť, učiť, učiť nemčinu. Mne nikto nadávať nebude. Záskok nakoniec trval nie 14, ale 25 dní. Prežili sme Vianoce, Veľkú noc a prišiel jún. Posledný deň júnového turnusu mala naša „oma“ narodeniny. Vždy sme prezerali časopisy s koláčmi a tortami. „Oma“ pozerala na ne smutne a s túžbou. Rozhodla som sa ako darček pre ňu upiecť jahodovo-šľahačkovú tortu s tvarohovým krémom. Keďže náš starý pán riaditeľ sa vyznačoval aj neskutočnou lakomosťou, mohla „oma“ ďalej snívať svoj sen. Všetky suroviny, forma na tortu, nožík, látkový sáčok na jej ozdobu, jedlé margarétky z oblátok čakali v mojom kufri na svoju chvíľu. Potrebovala som len elektrinu, rúru a mixér požičať. Do smrti nezabudnem. ako mi vynadal, že som si dovolila upiecť korpus na tortu. Urobila som ju. Zablahoželala „ome“, ktorá bola šťastím bez seba, že taký darček v živote nedostala. Odchádzala som domov s takým plačom, až som sa zadúšala od žiaľu. Nedokázala som pochopiť to jeho chovanie. Zakázala som im tortu jesť skôr ako na druhý deň, v deň jej narodenín. Ráno o 6,45 hod. už tortu sami krájali a jedli. Ani striedačku Katarínu nepotrebovali. Krájali a jedli v pyžamách. Nemohli sa dočkať. Ja som sa vtedy rozhodla, ako vybabrem s našim riaditeľom. Dala som mu ešte jeden termín na polepšenie. Po troch týždňoch, dňa 12. júla som cestovala naspäť. Bol to deň mojich narodenín. „Opa“ – riaditeľ mal 3 dni predo mnou tiež narodeniny. Po príchode som potajomky upiekla tortu pre neho s parížskym krémom a jahodami. Čokoládový bol aj korpus. Večer sa z dovolenky vrátil syn s rodinou a prišli zablahoželať svojmu dedkovi k 92. narodeninám. Pripojila som sa ku gratulantom s tortou. Zablahoželala som mu. No môj klient plakal, plakal a plakal. Potom sa zmohol na „ďakujem“. Mal 92 rokov a on tiež nikdy nedostal tortu. Nikdy. Žiarlil na svoju manželku, že ona už dostala tortu a on nikdy. Odvtedy sa zmenil. Preto netreba hádzať nikdy flintu do žita, ako sa hovorí. Treba mať len pochopenie, empatiu a trpezlivosť, čo ruže prináša.