Anna Z.

16.11.2018

Pri obchôdzkach mojich opatrovaných som stretávala jednu ženu. Raz mi povedala: „Dnes som na vás myslela. Musíte chodiť vtedy, keď prší, sneží, keď je horúco či zima, v každom počasí.“. Áno, vyše 20 rokov tejto práce, to sú tisíce kilometrov v nohách a tony potravín a iného v rukách. „Určite dobre zarábate.“, povedala mi jedna z opatrovaných. Keď som jej povedala výšku svojej odmeny, tak si myslela, že žartujem.

Prečo som začala vykonávať túto prácu? Vždy ma zaujímali ľudia chorí, starí, siroty, vdovy, aj rozvedené matky s deťmi. Všade, kde som ako slobodná alebo vydatá žila, podnecovali ma slová Biblie: „Čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha je navštevovať siroty a vdovy.“. Ale o opatrovateľskej práci som nemala bližšie informácie. Po presťahovaní som si všimla jednu postihnutú ženu v kresťanskom spoločenstve, ktoré som navštevovala. Bola už vdovou v dôchodkovom veku a od detstva žila bez amputovaných oboch rúk v predlaktí pri explózii vojnovej munície. Pani Máriu som navštívila a ponúkla pomoc. Navrhla mi opatrovateľskú službu, v tom čase ako dobrovoľná opatrovateľka cez úrady za malé odmeny. V situácii, v akej sa nachádzala, som túto prácu vykonávala každý deň, a tak sme si vytvorili veľmi priateľský vzťah. Rozprávala mi o svojom dovtedajšom živote a musím povedať, že dokázala veľa, lebo sa vydala a vychovala jedného syna, ktorý bol vtedy na vojenskej škole. Ale od kresťanského spoločenstva žiadnu systematickú pomoc nedostávala, lebo ono nebolo zamerané všeobecne na takéto oblasti činnosti. Ja som sa starala o celkový chod domácnosti, vykonávala som rôzne služby mimo bytu a tiež som bola sprievodkyňou. Pani Mária si to veľmi pochvaľovala a hovorila, že nikdy sa tak dobre nemala. A tak vznikne aj citová väzba takého odkázaného človeka a rozvíja sa činorodá láska k blížnemu podľa kresťanských zásad.

Takto to fungovalo tri roky a nastala situácia, že som opustila to kresťanské spoločenstvo, ktorého sme boli obe súčasťou, lebo som sa s ním už nestotožňovala. A malo to veľmi zlý dopad na pani Máriu, ktorá pod nátlakom ľudí zo spoločenstva zrušila moju službu na úrade a ja som prišla len k zamknutým dverám s vymenenou vložkou v zámku. To, ako sa jej darilo potom, som videla po pol roku, keď sme sa náhodne stretli na úrade. Bola zreteľne schudnutá. Ja som sa jej prihovorila a ona ma požiadala o rozhovor, v ktorom sa sťažovala na veľmi necitlivé zaobchádzanie v uvedenom spoločenstve. Nepostaralo sa o pomoc, ktorú sľúbilo po zrušení mojej služby. Tam to všetko na ňu doľahlo, rozplakala sa a prišlo jej nevoľno pri srdci. Vyviedla som ju von, podala pohár vody a bola privolaná zdravotná služba. Odviezla ju a na druhý deň bola mŕtva.

Príbeh a skúsenosť s touto ženou ma uistili o správnosti rozhodnutia opustiť takých ľudí, ktorí lásku k blížnemu prejavujú formálne a zaoberajú sa predovšetkým svojimi náukami a svojskou evanjelizáciou. Pokračovala som v službe mnohým ďalším, prevažne starším ľuďom, častokrát až po hrob a môžem potvrdiť, že títo ľudia nemajú len fyziologické každodenné potreby, ale potrebujú pozornosť a lásku, čo sa im vo viacerých rodinách nedostáva. Nosila som jednej starej žene obedné jedlo a ona ma hocikedy poprosila o rozhovor. Potrebovala spoločnosť, ktorej sa jej nedostávalo napriek tomu, že žila s rodinou svojho syna. Preto musí byť človek vnútorne disponovaný na túto prácu a pripravený urobiť pre opatrovaného to, čo môže. Vtedy mu nebude ľahostajný. Vždy, keď som odchádzala od opatrovaného, ktorý žil sám, uvedomovala som si, že neodchádzam z kancelárie, či od pracovného stroja, ale zanechávam starého, chorého a často opusteného človeka a ten zostáva v mojej mysli a srdci. A mám poučenie pre svoje neskoršie roky vyjadrené slovami starovekého izraelského kráľa: „Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti prv, ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, v ktorých povieš: ,Nemám v nich záľubu.´“.