Miško, Boris a stratené okuliare

Andrej J.
13.11.2018

Ani sa veriť nechce, ako ten čas letí. Rok ubehol odvtedy, čo príbeh o Miškovi uzrel svetlo sveta. Kto jeho príbeh čítal, určite si spomenie. Pre tých, ktorí Miška ešte nepoznajú, krátke curriculum vitae:

Miško je autista. Zbožňuje jogurty, keksíky a časopisy s obrázkami autíčok. Meria 205 cm a okoloidúci, ktorí ho poznajú, sa mu vždy radšej okľukou vyhnú. To pre jeho sklony k nečakanej agresii. Bez zjavnej príčiny človeka udrie, stiahne okuliare, alebo prevráti invalidný vozík aj s jeho pasažierom. Trvalo roky, kým sa jeho agresívne prejavy zmiernili, ale nedôvera klientov a zamestnancov voči nemu pretrváva dodnes. Je múdre pekne sa mu prihovoriť, usmiať sa, spýtať sa, ako sa má, aj keď odpoveď čakať nemôžeme. Miško totiž nerozpráva. Zlatý klinec po hlavičke udrú tí, ktorí mu podarujú cukrík, keksík alebo akúkoľvek inú dobrôtku. Úsmevy sú poväčšine opätované a drobné darčeky zapamätané. Takí, čo na Miška vrčia, vyháňajú ho z miestnosti, v ktorej sa práve nachádza, alebo iným spôsobom prejavujú svoju antipatiu, to u neho majú dosť nahnuté. Kričať na Miška znamená pohybovať sa na veľmi tenkom ľade. Všetkých krikľúňov si totiž starostlivo ukladá v mozgu do priečinka s nálepkou „nepriateľ“.

Oproti má izbu Boris, ktorý na Miška dennodenne robí buliky-buliky. Pred rokmi by jeho šaškárske výčiny nemali šancu, ale dnes je to iné. Po mnohých rokoch je Miško vo svojich agresívnych prejavoch oveľa zhovievavejší. O Miškovi, jeho strastiach a radostiach sa môžete dozvedieť viac z príbehu, ktorý je uložený v archíve.

V tomto skromnom dielku sa chcem venovať Borisovi, ktorý je tiež riadny týpek. Posúďte sami... Je štíhly, má vyholenú hlavu a širokú medzeru medzi zubami. Športovo založený, futbalový fanúšik. A ukecaný. Ak si myslíte, že rozumiete významu slova ukecaný, svoju predstavu vynásobte desiatimi. Tak sa aspoň čiastočne priblížite k realite nášho priateľa. Veľmi rád chodí na vychádzky. Každý odchod a príchod nám musí oznámiť, aby sme mali prehľad o jeho pohybe. Asi štyrikrát nám povie, kedy odchádza, kde odchádza a kedy sa približne vráti. Potom sa začne lúčiť, ako keby letel do Ameriky. Trikrát sa vráti so slovami: „Tak ja už idem, Andrej, ahoj!“. Trikrát odpoviem: „Ahoj, Boris.“. Kolega hovorí: „Stav sa, že sa ešte raz vráti.“. Stávku prehral. Vrátil sa dvakrát.

Súčasťou nášho zariadenia sú dielne, v ktorých ergoterapeutky rozvíjajú jemnú motoriku klientov. Jedného dňa ma Boris mučil extrémne dlhým rozprávaním. Keď mi už desiatykrát opakoval to isté, ušiel som hľadajúc útočisko v kreatívnej dielni. Nestihol som ani poriadne vydýchnuť a posťažovať sa a už bolo z chodby počuť jeho hlas: „Kde je Andrej?“. Kolegyňa mi hovorí: „Už ide! Prajem ti úprimnú sústrasť!“. V tej chvíli už stál Boris s vyvalenými očami vo dverách: „Čo ti niekto umrel?!“.

Jeho brat pracuje v Anglicku. Nosí mu značkové oblečenie, obuv a iné super veci. Pri jednej z návštev mu daroval mobil. O pár dní sa Boris chváli: „Volal mi brat z Anglicka. A predstav si, ja som všetko rozumel!“.

Počas služby často niekde odložím okuliare, ktoré potrebujem len na diaľku. Potom mi trvá večnosť, kým ich znovu nájdem. Hľadal som ich v spoločenskej miestnosti, kde chlapci pozerali telku. Boris sa ma pýta: „Čo hľadáš?“. „Ale, stratil som niekde okuliare.“. Boris na to: „Mám ti prezvoniť?“. Napokon som ich, ako zatiaľ vždy, našiel. Prezváňaním by mi určite nepomohol. Čo nám však pomáha, sú takéto úsmevné skúsenosti. Tie nám pomáhajú urobiť krok dopredu, aj keď už možno nevládzeme.

A malé zamyslenie na záver? Ak v živote niečo hľadáme, musíme v prvom rade vedieť, čo chceme nájsť. Ak to už vieme, tak to hľadajme aj za cenu možných obetí a určite to napokon nájdeme. Spoliehajme sa sami na seba. Nečakajme, že nám niekto prezvoní.