Natália G.

12.11.2018

Volám sa Natália, mám 51 rokov. Som matkou štyroch detí, dve z nich už majú svoje rodiny aj detičky a dve sú mladšie, začínajúci „puberťáci“.

Moje detstvo bolo ťažké, prevažne ma vychovávala moja babička. Svoj čas mi obetovala ako len mohla. Do šiestich rokov som bola u nej, potom začala škola, ale každý piatok chodievala pre mňa. Neskôr nastali problémy, istý čas nechodila, ale písali sme si krásne listy. O pár rokov neskôr som si založila rodinku, mala detičky. Ak mi to pri malých deťoch dovolil čas, chodievala som ju navštevovať. Jej zdravotný stav sa veľmi zhoršil, nemohla chodiť. Mala Parkinsonovu chorobu, ktorá ju trápila a ostala ležať v posteli. Vzala som si ju k sebe, lebo som cítila, že jej potrebujem vrátiť to, čo ona mne ako dieťaťu dala  - svoju lásku, všetok svoj čas. Celých vyše 8 rokov som ju opatrovala, prebaľovala, hoci v tom čase ešte neboli plienky pre ťažko chorých ležiacich pacientov. Denne som jej aj trikrát musela prezliecť posteľ, ale nerobilo mi to problém. Nemala žiadne preležaniny (dekubity), lebo som ju polohovala, a to bolo super. Keď umrela, bolo mi veľmi ľúto, že všetko sa nejako rýchlo pominulo.

Neskôr som si našla druhý vzťah, z ktorého mám 12-ročného syna Mareka a 14-ročnú dcérku Bianku. Keď mali deti približne dva a štyri roky, urobila som si opatrovateľský kurz a prihlásila sa na 6-týždnový kurz nemčiny pre opatrovateľov. Hneď po 4 týždňoch sa mi naskytla príležitosť a išla som do Rakúska k jednej super rodine. Babka bola veľmi čiperná, mala 78 rokov, aj 79-ročný dedko bol na svoj vek veľmi vitálny, ale už obaja potrebovali opateru. Či už oprať, nakúpiť, ísť k lekárovi, aj na prechádzky. Bola som u nich asi rok,  potom som ešte bola párkrát vo Švajčiarsku, tiež pri jednej príjemnej babke. Tá mala už vyše 95 rokov, žila v dome so svojou nevestou. Babka umrela a ja som opatrovanie v zahraničí musela zanechať kvôli teraz už 14-ročnej dcérke Bianke.

V troch rokoch prestala úplne rozprávať. Keď niečo chcela, buď nám to ukázala rukami, alebo si sama dala stoličku a vzala potrebnú vec. Začala som s ňou chodiť po rôznych vyšetreniach, od neurológie, logopédie, ortopédie, až sme navštíviť museli aj psychiatra. Neurologička mi potvrdila, že má detskú mozgovú obrnu s ľahkou retardáciou a psychomotorickým zostávaním na dolné končatiny. Dieťatko sa mohlo síce narodiť zdravé, ale že pravdu o tom, čo sa stalo pri pôrode mi lekári nemuseli povedať, hoci som ho mala zo všetkých pôrodov najľahší. Na ortopédii zas zistili, že jednu nôžku ma o 1 cm kratšiu, čo jej robí problém hlavne pri veľkej námahe, keď viac chodí alebo musí bežať. Keď nastal čas ísť do školy, išli sme na psychologické testy a tam mi potvrdili, že nezvládne základnú školu, že odporúčajú pre ňu len špeciálnu základnú školu. Bola som z toho veľmi smutná, lebo Bianka bola ináč šikovná, hoci mala svoj zaužívaný systém. Myslela som si, že jej potvrdia aj autizmus, lebo nepotrebovala mať okolo seba žiadnych kamarátov. S bratom si rozumela, a to jej stačilo. Keď bola staršia, rada mu pomáhala, a to jej zostalo až doteraz. Potvrdili jej dyslexiu, problémy s rečou má aj naďalej. Čo sa týka učenia, je šikovná, je už žiačkou 8. triedy, je z nej veľká slečna. Ja som si musela na starostlivosť o ňu vybaviť opatrovateľský príspevok. Denne ju musím vodiť do školy aj zo školy. Potrebuje moju oporu, a hlavne usmernenie v správaní, kontrolu nad vykonanými úkonmi, pomoc pri učení. Za pár dní, na Mikuláša, už bude mať krásnych 15 rôčkov. Som rada, že ju  mám, hoci veľakrát až priam vysaje zo mňa všetku energiu, ale je to moje milujúce dieťa, ktoré veľmi ľúbim, ako aj moje ostatné tri deti a takisto aj moje vnúčatká. Rodina je pre mňa všetkým a som vďačná, že ju mám. Ďakujem!