Milena K.

02.11.2018

Po skončení opatrovateľského kurzu som si začala hľadať prácu opatrovateľky v Rakúsku na vlastnú päsť. Bezúspešne. Tak som sa obrátila na slovenskú agentúru, ktorá si ma pozvala na pohovor. Neprešiel ani mesiac a z agentúry mi volali, že majú pre mňa klienta.

,,Pán býva v dome spolu s manželkou, ktorá je momentálne v nemocnici. Treba sa postarať hlavne o domácnosť a aj o domáceho maznáčika, psa. Práca je neďaleko našich hraníc.“, povedala mi pani do telefónu. ,,Beriem to.“, odvetila som. Veľmi som sa tešila na nové prostredie a pracovné príležitosti.

V deň odchodu som si pobalila svoje veci a vycestovala za vysnívanou prácou opatrovateľky. Keď sme prišli do malého mestečka, ktoré sa mi malo stať na dva týždne domovom, auto zastavilo pri veľkom dome, v ktorého dverách stála moja „striedačka“. ,,Nezávidím ti dievča. Nejako to tie dva týždne s ním vydrž.“, privítala ma týmito slovami a mne až srdce zovrelo od strachu. ,,Kde som to vlastne prišla?“, pomyslela som si a už som aj oľutovala, že som vycestovala práve na toto miesto. Pani Evka, moja „striedačka“, mi v krátkosti vyrozprávala, ako prežila tie svoje dva týždne. Ani som nedýchala. Klient si rád vypil a keď sa ho Evka snažila od alkoholu odhovoriť, slovne na ňu útočil. Musela sa starať hlavne o psa, ktorý bol slepý a bolo treba s ním ísť každé tri hodiny do záhrady vyvenčiť ho. Klient nebol s ničím spokojný, čo spravila, alebo povedala. Často prichádzali do konfliktu. ,,Drž sa moja.“, povedala mi na rozlúčku a odišla. Vošla som so slzami v očiach do domu zvítať sa s klientom. ,,Guten Tag!“, pozdravila som sa mu. Pán sedel za stolom v kuchyni a premeriaval si ma pohľadom. Odzdravil mi pohybom ruky. Na to sa postavil a povedal mi, že mojou úlohou bude venčenie psa, nákupy a raz týždenne umyť podlahy. Nič viac. Trochu ma to prekvapilo, no súhlasne som na všetko prikývla. Deň za dňom utekal a mne sa v práci neskutočne páčilo. Klient si síce každú chvíľu vypil, ale vždy som si povedala, že je to jeho život, jeho zdravie a ja nie som v role manželky ani jeho matky, aby som mu niečo prikazovala, či zakazovala, čo sa týka jeho životného štýlu. Možno preto sme si aj rozumeli a mala som viac voľna, ako povinností. Za dva týždne som pochodila mestečko krížom-krážom. Veľmi sa mi páčilo. Môj klient varil veľmi zdravé jedlá a mnohé recepty som od neho odpozerala, aby som ich pripravila aj u nás doma, na Slovensku. Nesmela som ísť do komory, ani do chladničky, ale vôbec mi to nevadilo. Skôr som sa cítila ako hosť, pretože môj klient len zakričal: "raňajky, obed, večera" a ja som zo svojej izby priletela, najedla sa, umyla riad a znova zmizla vo svojej izbe. Boli to nádherné dva týždne.

Pred odchodom domov som aj rozmýšľala, či nepošlem za seba na Slovensko opatrovateľku, ktorá ma mala prísť vystriedať, tak mi tam bolo dobre. Lenže zvíťazila túžba vidieť svojho milovaného manžela a tak som prestala pomýšľať na hlúposti. S pánom som sa rozlúčila a prehodila si pár slov so „striedačkou“ Jankou, keďže Evka sa tu už nemienila vrátiť. ,,Bude sa ti tu páčiť.“, povedala som jej s úsmevom. ,,Len pán si rád vypije, ale nevšímaj si to a budeš sa mať dobre. Rob to, čo ti prikáže a do jeho zlozvykov sa nestaraj.“ A tak som šťastná, spokojná a hlavne oddýchnutá odišla domov. Nikdy by mi nebolo napadlo, že práca opatrovateľky môže byť aj taká skvelá, zábavná a oddychová.