Magdaléna A.

31.10.2018

Bez nadsázky možno tvrdiť, že práca opatrovateľky poriadne preverí charakter človeka. Nie hocijako, až do špiku kostí. Vlastne to platí aj na zverených klientov a ich rodinných príslušníkov. Toto moje akokoľvek zvláštne tvrdenie vychádza z mnohoročných skúseností so všakovakými zážitkami.

V prvom rade ide o udomácnenie sa v cudzích rodinách. Nie také ozajstné, len vytvoriť si počas pobytu v rodine aké-také bývanie, ktoré uľahčí neľahkú prácu s klientom. Samozrejme, to najpodstatnejšie pre opatrovateľky je vhodnosť vybavenia kúpeľne, toalety a miesta na spanie. Naozaj to nie je dvakrát príjemné, ak podmienky základných potrieb nie sú vyhovujúce. A veru, stávajú sa prekvapenia, ktoré by ani opatrovateľka s nadpriemernými negativistickými očakávaniami nevymyslela. Pre rodinu je však podstatné chovanie opatrovateľky a kvalifikovanosť ošetrovania pacienta. Nuž, ako som zvykla hovoriť, je to lotéria pre obe strany, tak 50 na 50.

Problémy vznikajú v prípadoch, keď jedna alebo druhá strana má odlišné predstavy o tomto spolunažívaní. Faktom však ostáva, že opatrovateľka je vždy v ťažšej situácii, v cudzom prostredí. Komplikáciou je i komunikácia v cudzom jazyku. Je však v práci, za ktorú je platená. Keď som po viacerých rokoch nabrala rôzne skúsenosti, predstavovala som sa rodine takto: „Som čestná, zodpovedná a spoľahlivá. Vy potrebujete mňa, čiže vám rada pomôžem a vy pomôžete mne. Je to férové.“.

Raz sa mi stalo, že rodina žiadala pre ošetrovanie klientky dve opatrovateľky. Klientka bola obézna a jedna by ju naozaj nezvládla. Mojou kolegyňou bola bývalá sestra z urologickej chirurgie. Poznali sme sa už mnohé roky, pracovali sme totiž spolu v rodine detského lekára v Hornom Rakúsku. Otec tohto lekára umrel a zhodou okolností jeho kolegyňa zubárka hľadala opatrovateľky ku svojej mamičke. Tak sme sa my dve dostali do malého mestečka  ležiaceho na úpätí hôr pod hradom. Okolie malebného mesta tvorili vínne polia a lesy plné húb.

Klientka, pani Maria, bola bývalá riaditeľka základnej školy. Čoskoro sme zistili, že trpí silnou demenciou, ale popritom má obrovský zmysel pre humor. Taký nevinný. Niekedy si neuvedomovala vtipnosť svojich rečí, inokedy zase nás celkom vedome zabávala. Moja kolegyňa bola Češka, ktorá tiež odjakživa sršala tým „typicky“ českým humorom. Nuž a tieto dve spolu! Proste bolo zábavy a smiechu v dome až-až. Pani Maria veľmi rada spievala a veru aj mala veľmi pekný hlas. Učila i nás pesničky a my sme sa rady pridávali. Tak sa raz stalo, že moja kolegyňa ju naučila pesničku Červený šáteček. Pani Maria mala dákych predkov v Čechách, takže čo-to aj rozumela. Proste sa veľmi rýchlo túto pesničku naučila, spievala ju hocikedy, i v noci, alebo každému návštevníkovi. Túto idylku narúšala návšteva jej dcéry, už spomínanej zubnej lekárky. Síce bývala na opačnom konci republiky, no prichádzala každé dva týždne. A my sme s obdivom pozorovali zmenu správania pani Marie. Zvážnela, bola zanovitá, nadávala. Dcéra ju totiž neustále nútila do chodenia s našou pomocou. Darmo sa zdráhala, vraj ona sa v živote dosť nachodila a v 92 rokoch už chodiť nemusí. Darmo nechcela hltať rôzne kvapky a všakovaké čínske gulôčky.  Zbytočne zaspávala večer počas vysielania opery v televízii, dcéra ju karhala a neustále budila. Dokonca naplánovala návštevu Štátneho operného divadla vo Viedni. Pre nás by to bol ojedinelý zážitok nebyť skutočnosti, že pani Maria predstavenie, samozrejme, prespala, i keď ju dcéra usmerňovala. Ani nemusím zdôrazňovať, že chuderke trvalo takmer týždeň, kým sa zase dostala do každodenného kolobehu. Častokrát sme sa čudovali, že i keď trpí silnou demenciou, ako vníma mnohé veci. Kritizovala panovačnosť dcéry, poza jej chrbát robila grimasy, dokonca hrala divadlo. Táto choroba je pravým a neprebádaným tajomstvom pre každého svojho majiteľa.

Jedného dňa sa jej dcéra znenazdajky objavila a bola prekvapená pohodovou atmosférou. Pani Maria mala deň, keď opäť vyspevovala, a tak jej hneď zvestovala, že vie novú pesničku. Dcéra bola presvedčená, že niektorá zo starších pesničiek, tak jej pripomínala názvy. „Nie, to ty nepoznáš.“, zdôraznila dcére a spustila: „Červený šátečku kolem se toooč, kolem se toč. Má milá se hnevá já nevím prooč, já nevím proč.“, a hoci na invalidnom vozíku, aj s patričnými tanečnými pohybmi. Ako sa tvárila jej dcéra, vie si každý domyslieť. Ale to ani nie je podstatné. Opísať triumfujúci výraz pani Marie by stálo za to, ale šťastie slovami opísať neviem.

 

 

 

 

 

 

,