Maria G.

31.10.2018

Keď sa človek rozhodne pracovať ako opatrovateľ, musí rátať so všetkým. Teda mal by. Síce sa vás na kurzoch snažia na vašu prácu odborne pripraviť, no nemôžu vás pripraviť na všetko. No a to ostatné prinesie v tejto práci život sám...

Ako opatrovateľka v teréne na Slovensku som pracovala vyše desať rokov. Opatera v domácnostiach je výnimočne krásna práca. Ľudia vám častokrát otvoria nielen svoj byt, ale aj svoje srdce. To v tých lepších prípadoch. Potom sú aj takí, ktorí si vás chcú zameniť so slúžkou. No a takých rýchlo prekuknete a určíte si hranice. Ak nie je možné dohodnúť sa, tak opúšťate rodinu, kde si vás nechcú a nemienia vážiť. Po desiatich rokoch práce na Slovensku som odišla do Rakúska. Bola to doba, keď tam odchádzalo všetko, čo malo ruky a nohy, aby zarobili pre svoju rodinu slušný peniaz. Bolo to síce ťažké rozhodnutie, ale nikdy som ho neoľutovala. Prešla som v Rakúsku pár rodinami, kým som si našla ,,tú svoju“. Keď nájdete ,,tú svoju rodinu“, v hĺbke duše cítite, že ste tam správne. Skrátka, ste presne tam, kde máte byť. Moji klienti boli manželia. Obaja ležiaci, úplne odkázaní na moju opateru. Dedko Willi bol po mozgovej príhode úplne paralyzovaný. Jeho stav nedokázal zlepšiť ani fyzioterapeut. Nedokázal sám jesť, ani piť či otočiť sa na posteli. Babka Else bola sčasti sebestačná, ale ležiaca. Nohy odmietli poslušnosť a unavené srdiečko strážil voperovaný kardiostimulátor. Bola to úžasná babka. Každé ráno mala svoj rituál čítania novín. Hneď po rannej hygiene som jej dala do rúk noviny, posadila v polohovateľnej posteli a mohla som sa venovať dedkovi. Poznáte to. Ranná hygiena na lôžku, prebalenie, kŕmenie, hydratácia, polohovanie. Ale aj sledovanie stavu vitálnych funkcií, či privolanie lekára a ak treba, aj varenie. Prácu som mala uľahčenú pravidelnými návštevami lekára, polohovateľnými posteľami, a hlavne, povahou oboch manželov. Už nikdy viac som nestretla takých skromných, pokorných a vďačných ľudí. Oni totiž slovo ĎAKUJEM používali veľmi často. Dokonca tak často, že mi to začalo byť až trápne. To vzácne slovo formovalo nielen môj charakter, ale aj prístup k mojej práci s nimi. Boli sme spolu tri a pol roka. Zažili sme všetky možné situácie, aké si človek len vie predstaviť. Od zhoršenia zdravotného stavu až po absolútne zlepšenie a opačne.

Na konci turnusu som bola vždy beznádejne vyčerpaná a unavená. Skrátka, pri dvoch ležiacich ľuďoch podá človek veľmi veľký výkon, aby predišiel zhoršeniu stavu, dekubitom, či iným komplikáciám. Dedko Willi mi v posledných mesiacoch svojho života zvykol vravieť: „A znovu si prišla, ty moja krásna opatrovateľka?“. Napoly žartovne a napoly vážne som mu odvetila: ,,Áno, som tu a budete to so mnou musieť zas dva týždne vydržať.“. Babka sa pri jeho slovách vždy len  potmehúdsky usmiala spoza rozčítaných novín. Pri každom mojom odchode domov som dostala od babky len jednu otázku: ,,A vrátite sa ešte?“. Kládla ju vždy nesmelo, upriamene sledujúc moju odpoveď. Akoby chcela vypozorovať z mojej tváre, či zaklamem. Ale v jej očiach som videla ten pokoj, keď som ju ubezpečila, že o dva týždne som späť.

V škole a na kurzoch sa vám snažia vštepiť, aby ste si počas práce s klientmi držali citový odstup. Je to pre vašu ochranu. Mali by ste dodržaním citového odstupu zabrániť vlastnému vyhoreniu. Neviem kto vymyslel teóriu, ale v praxi to veľmi nefunguje. Veď keď denne trávite niekoľko rokov s láskavými ľuďmi, musí vám byť jasné, že prežívate emócie. Aj rešpekt a vzájomná úcta spôsobujú emócie. Ale to už vás v škole nenaučia...

Prišiel čas, keď sa Williho stav veľmi zhoršil. V tele sa hromadili tekutiny, bol denne opuchnutý a, aj napriek polohovaniu, sa už začali tvoriť dekubity. Lekár chodil na návštevu denne. Ošetril ho, popočúval srdiečko a vždy len sklopil zrak a pokrútením hlavy naznačil beznádejnosť stavu. Videla som počas mojej práce u chorých ležiacich mnoho aj predtým, ale to, čo sa dialo s dedkovým telom, bola ďalšia lekcia z praxe. Stojaca voda v tele cirkulovala raz do rúk, raz do nôh. Ani po močopudných infúziách nemala skadiaľ odtiecť, lebo ľadviny už odmietali pracovať. A tak sa dedkovi na opuchnutom tele potrhali malé otvory na koži a stojaca voda nimi cícerkom vytekala do postele. S lekárom sme nechápavo krútili hlavami nad tým, koľko si musí dedko pred koncom ešte vytrpieť. Áno, aj smrť je súčasťou našej práce. Dedko zomrel dôstojne. Tíško vydýchol deviaty deň druhého mesiaca od celkového zhoršenia sa. S pohľadom upretým na okno, kde v jesennom popoludní zapadalo slnko za oranžový obzor. Posledné oči, do ktorých hľadel, boli tie moje. „Bolo mi cťou, Willi.“, zašepkala som priškrtene. Smútok zvieral aj moje hrdlo, nielen srdce.

V deň pohrebu prišli pre mňa o 14. hodine syn s manželkou, aj vnučka. Mlčky som pozerala z idúceho auta do zatiahnutého neba. Pršalo, fúkal chladný, priam ľadový novembrový vietor. Pomyslela som si v zúfalstve: „Willi, prečo si nemal pohreb včera? Keď bolo krásne, takmer jasno...“. To čo som si ja myslela, nevesta Herta nahlas povedala. Telepatia zrejme zafungovala. Z rýchloidúceho čierneho BMW som pozorovala smutnú jesennú krajinu mihajúcu sa za oknami. Babku sme nechali doma samú. Spočiatku sa vnuk  ponúkol, že on na pohreb nepôjde a ostane s ňou, ale napokon sa to zmenilo. Gunter sa rozhodol, že bude na celom pohrebnom obrade. Myslela som na ňu, ako jej asi teraz je...

Obradná miestnosť,  kde sa konala posledná rozlúčka, bola ľadová. Aj cez dvoje ponožiek v čižmách mnou prenikal chlad z mramorovej dlažby. Dokorán otvorené dvojkrídlové dvere akoby vítali všetkých zúčastnených. Truhla položená uprostred miestnosti bola jednoduchá, z tmavého dreva, uprostred s vencom z ruží. Bola zavretá. Veď načo už svetu ukazovať to chorobou ubiedené telo? Dedka čakala kremácia. Mám rada teplo a tiež častokrát žartujem, že chcem ísť po smrti do teplých krajín. Všímala som si okolostojacich smútiacich. Narátala som ich 34. Susedia z ulice, ktorých poznám, ale aj tí, čo patrili k rodine a ešte som sa s nimi nestretla. Obrad bol podľa tradície katolíckej cirkvi. Mlčky som pozorovala rozlúčku s Willim. Pozorne som počúvala, čo o ňom hovoria v odobierke. Zvláštne... Ja som Williho takého nepoznala. Ak áno, tak len z rozprávania. My sme totiž žili v inom svete... Svete izolácie, keď dennodenne videl len moju tvár a zažíval moju opateru. Často som premýšľala, ako sa môže človek vyrovnať so situáciou keď vie, že svoju posteľ opustí už len v truhle. V tom lepšom prípade na nosidlách „retungu“. V odobierke mi rodina zvlášť poďakovala za jeho opateru. Všetky oči v sále sa v tom momente upreli na mňa. Moje srdce si neponechalo ani kúsok z tej chvály. V duchu som si pomyslela: ,,Ďakujem Bože, že si mi dal silu!“. Sused z domu odnaproti plakal ako malé dieťa. Prežil s dedkom počas života veľa a je si vedomý, že aj on je už pomaly na rade. Som tu už vyše troch rokov a nebolo to jednoduché s týmto susedom. Vybudovať tu vzťahy ako také, bolo nesmierne ťažké. Nemali nás s kolegyňou za nič. Boli sme v ich očiach len ,,tie z východného bloku“. Mnohí zo susedov mi začali odzdravovať až minulý rok. To povýšenectvo vyspelých západniarov im zaslepilo oči. Netušia, akú prácu pri dvoch chorých tu my, opatrovateľky, musíme zastať. Teda museli sme. Dnes akoby dostali počas pohrebného obradu „preplesk“. Uvedomiac si, že raz príde aj k nim deň ich navštívenia, zmenil sa postoj ich srdca k nám - Betreuerin. Uvedomili si, že my sme tie, do ktorých očí môžu naposledy hľadieť pri odchode z tohto sveta.

V obradnej reči sa citovalo evanjelium. Mnohé pasáže mne dôverne známe, lebo sú môjmu srdcu blízke. O tom, že máme domov v nebesiach, o tom, že Ježiš zomrel, aby sme my mohli žiť ďalej...  Dívala som sa na trúchliacich s jedinou otázkou v mysli: „Kde ste boli celé tie tri roky?“. Jedine ten plačúci sused  pravidelne chodil dedka dvakrát do roka pozrieť. K čomu je celá táto fraška? „Otília, ty čo bývaš  hneď vedľa nás a sama máš chorého muža, prečo si nikdy nešla ďalej, aby si pozdravila Williho? A dnes tu trpiteľsky stojíš a trúchliš... Udo a ty? Čo ti bránilo vojsť k nám za bránu a len tak sa opýtať, ako sa má a pozdravovať ho?!“. Rad za radom som skúmala ich tváre a snažila sa v nich čítať. Márne, pretvárka sa totiž čítať nedá. A milovaný vnuk, ktorý mal dnes ostať sedieť pri babke, mal pri truhle záverečný prejav a poďakovanie. „Milý Gunter, prečo som ťa za tri roky nepočula to dedkovi povedať či pošepnúť?“, pomyslela som si. „Vždy som ťa videla len, ako si sedel k nemu chrbtom... Vieš o čo ľahšie by sa mu zomieralo, keby si mu toto povedal, kým ešte žil?  Keby ste len vedeli, ako Willi plakal, keď zomieral. Slzy mu tíško stekali po lícach a ja som mu hovorila o tom, aký je milovaný. Keby ste len vedeli, že pre vašu pretvárku sa dedkovi doslova nedalo zomrieť niekoľko týždňov. Bože odpusť im, lebo nevedia čo činia.“. Mlčky som pozorovala obrad, ktorý sa v mojom vnútornom svete ešte neodohral. A zaznelo mi v srdci  len jedno:  „Nechajte mŕtvych, nech si pochovávajú svojich mŕtvych.“. Nesúdim týchto ľudí. Mala som to vidieť a stalo sa to.

Na kare bolo všetkých 34 ľudí. Syn Willi mladší hral šarmantného hostiteľa, aby sa všetci cítili dobre. Podával sa vývar, rezeň, káva a koláč. Rátala som s tým, že sa ocitnem vo svete snobov, no nerátala som s tým, že tam "stvrdnem" na tri hodiny. A babka bola doma sama. Mala som o ňu obavy. Sused Harald sa nado mnou zľutoval a zaviezol ma domov k babke. Wilfried mladší bol totiž zaneprázdnený úlohou skvelého syna a vnuk Gunter si vylepšoval politické skóre u budúcich voličov z ulice. Konečne sa mi odtiaľ po tri a pol hodine podarilo vykĺznuť. Babka bola našťastie v poriadku. Videla som aká je šťastná, že som späť. Porozprávala som jej, aké to bolo krásne. Priam hltala každé moje slovo o pohrebe. Ona chcela počuť tú svetskú verziu. Hlavou prikyvovala na znak spokojnosti. Dohovorila som. V tvári sa jej zračila vďačnosť za moje slová. Mlčky som zapálila Willimu sviečku. Boh, on a ja poznáme tú skutočnú verziu. Tú bez pretvárky.

PS: Sme ako anjeli s polámanými krídlami, ktorí vzlietajú k chorým telám, aby potešili srdcia a uzdravili duše. Autorka.