Príbeh pokračuje...

Lýdia P.
30.10.2018

Na úvod sa trošku pripomeniem. V roku 2016 som začala pracovať pre charitu v Rakúsku a tá ma „pridelila“ k manželskému páru Heinzovi a Melanie. Prišla som do krásneho prostredia neďaleko obrovského parku, kde sa dá relaxovať a nabrať silu a energiu do práce (tu trávila svoj voľný čas vo svojej vysnívanej vile aj cisárovná Sissi.)

Pán Heinz bol profesor hudby a umelec (píšem bol, pretože v januári tohto roku zomrel, ale k tomu sa ešte vrátim) a pani Melanie bola a občas ešte aj „je“ (vracia sa často späť do školy) profesorkou nemčiny a angličtiny. Má 92 rokov, je na vozíku a má veľmi veľa zdravotných problémov. Viac ako 30 rokov nebola preč z domu (okrem pobytu v nemocnici). V mladosti veľa študovala a skoro prišla o zrak (vidí len siluety), čiže je úplne na mňa odkázaná. Preto jej často hovorím, že ja som jej ruky (občas ju treba kŕmiť), nohy, oči, ba aj mozog. Toto je už dôvera. Keďže si nepamätá, musí mi veriť. Kým sa mi naučila dôverovať, „trošku“ to trvalo. Začiatky boli ťažké, pomaly sme si na seba zvykali, hlavne pani Mely bola tvrdý oriešok, keďže ona bola v rodine „generál“. S pánom Heinzom sme si „sadli“ okamžite, jeho umelecká duša pracovala naplno. Vždy bol milý, zdvorilý, chcel ma aj namaľovať. Vraj mám krásne oči a anjelskú tvár. Tri roky bol pripútaný na lôžko. Musela som ho kŕmiť, prebaľovať, takže to nebolo až také jednoduché. Zažili sme veľa pekných chvíľ a milé slová. Od akéhokoľvek človeka dobre padnú. Napríklad, keď som po dvoch týždňoch prišla do práce, povedal: „Toľké šťastie, že ste prišli, slnko mi svieti jasnejšie, som veľmi spokojný.“. Bolo toho oveľa viac, ale na výroky by nestačila celá kniha. Až prišiel 17. január 2018, posledný deň môjho turnusu. Deň ako každý iný, a predsa iný! Ráno som ešte netušila, čo ma čaká. Kolegovia z  charity mi chodili pomáhať s hygienou pána Heinza, a inak tomu nebolo ani tento deň. Urobili sme všetko, čo bolo treba, pán Heinz sa naraňajkoval a ja som sa ponáhľala zabezpečiť pre kolegyňu, ktorá ma striedala, všetko potrebné – potraviny, lieky, upratať,..., ale nastala zmena plánu! Pán Heinz ma zavolal a poprosil, aby som chvíľu ostala pri ňom, že nechce byť sám (sedela pri ňom aj jeho manželka). Pozeral sa mi najprv do očí, potom pozrel niekde do neznáma, rozkašľal sa a... jednoducho zomrel. Bol to šok, obrovský šok, ale takto pekne a bez bolesti by si asi prial zomrieť každý.

Pani Melanie trpí, okrem iného, aj demenciou Alzheimerovho typu, takže dlho nechápala, že jej manžel nie je v nemocnici, ale že už na ňu čaká v nebi. Oni mali iste pekné manželstvo, pretože skoro každý večer sa pani Mely lúčila so svojím manželom napr. takými slovami: „Láska moja, pokladík, prajem ti dobrú noc a želám si, aby sme túto noc spolu zomreli a ráno sa stretli v nebi.“. Pre niekoho možno divné, morbídne, ale mne to pripadalo milé.                                                             

Od osudného januárového dňa ubehlo pár mesiacov, všeličo sa prihodilo, ale teraz, v októbri, sa pani Mely zdravotný stav veľmi zhoršil. Po smrti svojho milovaného manžela bola často smutná, až depresívna. Dostala silný epileptický záchvat a skončila v nemocnici. A ani tu sa naša práca opatrovateľky nekončí. Veď aj v nemocnici chcú byť ženy pekné, tak prečo jej nevymyslieť nový účes, alebo aspoň učesať, pomasírovať ruky, nohy, nakrémovať tvár, pomôcť pri kŕmení, spoločne tráviť dlhé, nudné, ale aj bolestivé dni plné vyšetrení. Kedykoľvek som otvorila dvere na jej izbe, a aj keď bola v amoku, rozrušená, upokojila sa a povedala: „Konečne prišiel môj anjel.“. Mám úžasnú fotografiu z toho, ako sa spoza hadičiek (infúzia a kyslík) na mňa usmieva.

Tááák, a pre toto sa oplatí pracovať! Lebo žiaden stroj vo fabrike vám neprejaví vďaku, nepohladí a nepobozká ruky a nepovie tak krásne slová. Toto je pohon, ktorý nás, opatrovateľky, ženie do práce, aj keď sa nám často nechce.

Život sa skladá práve z takýchto maličkostí, ktoré vyčaria úsmev na tvári a je v našich silách, aby sme im spríjemnili posledné dni, mesiace, roky života.

Viem, že mnohí z vás majú silné príbehy, ale mám len takýto odkaz: Ak túto prácu človek robí srdcom, všetko sa dá zvládnuť ľahšie. Vďačné oči starenky či starčeka , ktorí sú na vás úplne odkázaní, stoja za tú námahu. Veď my sme ich strážni anjeli!

Lýdia