Iveta N.

30.10.2018

Myslím si, že každý príbeh je niečím výnimočný a originálny. Môj opatrovateľský príbeh je trošku iný, lebo opatrujem svoju svokru. Dobrovoľne nasilu. Ale nesťažujem si. Neodchádzam preč od rodiny na dva týždne, som stále doma. A práve preto, veľakrát som sa cítila a cítim ako v klietke. Nemala som presný pracovný čas. Musela som byť k dispozícii 365 dní v roku.

Nebola som len jej opatrovateľkou. Starala som sa aj o moje dve maloleté deti, manžela a  domácnosť. Veľakrát som sa cítila tak, že som matkou troch detí. Svokra má dvoch synov. Som matka, manželka, opatrovateľka. Bývam na východnom Slovensku v rodinnom dome. Dostala som sa do rodiny veľmi mladá ako manželka jej syna. Vtedy to bola silná osobnosť, panovačná, a zároveň trošku citlivá. Bola jedináčik. Asi ťažko si zvykala, že som sa stala súčasťou rodiny. Často neocenila moju snahu. Vždy som sa snažila vyjsť v ústrety. Veď čo dáš, to dostaneš. Postupne si však uvedomila, že nebude stále sebestačná... Zrazu sa stala z nej vdova. Ťažko znášala samotu. Prišla depresia. Potrebovala spoločnosť, povzbudenie, milé slovo... Nemala ľahký život. Postupne jej pribudli ďalšie diagnózy - ľahká demencia, Alzheimer, problémy s pohybom. Bola odkázaná na pomoc druhej osoby. Nastala otázka, kto sa bude o ňu starať. Odpoveď bola jednoznačná, ja. Vydala som sa za jej syna, žijeme v jej dome, cítila som sa povinnou postarať sa o ňu. Pracovné možnosti s dvomi malými deťmi aj tak neboli veľmi výhodné, tak som sa obetovala za jej opatrovateľku. Veľakrát ma známi nechápali, ako vydržím byť doma stále so svokrou. Niekto nevydrží ani pol dňa.

Byť opatrovateľkou nie je jednoduché. Je to fyzicky a psychicky náročná voľba. Moje deti boli malé. Nie raz, nie dvakrát sme sa povadili, ale to patrí k tomu. Časom ma brala za vlastnú dcéru. Dôverovala mi. Vzhľadom na to, že bývame 25 rokov pod jednou strechou, teraz už celkom dobre vychádzame, i keď to nebolo vždy jednoduché. Za ten čas som mala rôzne myšlienky skúsiť niečo nové, ale svedomie mi nedovolilo, aby som opatrovanie svokry zavesila na klinec a skúsila šťastie v inom odvetví, či v zahraničí. Som vyučená kuchárka, rada šijem, aranžujem, mohla som sa realizovať.

V zahraničí opatrovateľky sú oveľa lepšie zaplatené ako na Slovensku. Nie je tajomstvom, aký je opatrovateľský príspevok na Slovensku. Bohužiaľ, nič s tým neurobíme. Peniaze nie sú všetko. Človek si má ceniť to, čo má. Našťastie svokra je vďačná za moju láskavú starostlivosť. Opatrovanie robím so srdcom. Opatrovateľky odchádzajú do Rakúska, Nemecka, aby slúžili pre cudzích ľudí, ale myslím si, že aj naše slovenské mamy a svokry si zaslúžia, aby bolo o nich dobre postarané.

Momentálne je v nemocnici po operácii. Nič iné nám neostáva, ako veriť a dúfať, že sa jej zdravotný stav zlepší a bude prepustená do domácej starostlivosti, kde jej naďalej zabezpečím láskavú starostlivosť. Aj naďalej by som sa chcela venovať opatrovateľstvu. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, akú hodnotu má rodina, spolupatričnosť.

Ďakujem za prečítanie môjho príbehu!