Katarína Š.

28.10.2018

Dostala som sa do rodiny, kde boli manželia. Opatrovaná osoba bola manželka - babka. Bola to bohatá rodina. Manžel - dedo mal kamennú baňu, ktorú po odchode do penzie prevzal jeden zo synov. Mali tri deti, dvoch synov a dcéru.

Všetci sa postavili k novej situácii - opatrovateľkám, veľmi pozitívne, okrem deda. Bol povýšenecký. Myslím si, že sa aj hneval a zároveň aj závidel, že sme prebrali jeho rolu - starostlivosť o manželku. Bol tvrdý, zásadový, všetko muselo byť tak, ako povie on, ale srdce mal na mieste. Každé ráno vstal skôr ako my, aby nakúpil čerstvé pečivo na raňajky. Mal džíp - auto, ktoré pre mňa bolo, toho času, ako sen. Nikdy som v takom aute nesedela, nieto ešte šoférovala. Malo automatickú prevodovku, čo bola pre mňa tiež novota. Rodina chcela, aby sme aj my jazdili na aute, keďže sme obed donášali z reštaurácie bicyklom. No nemali sme šancu, dedo nám ho nedal. Babka bola cukrovkárka, na rollstuhl, nesmierne vďačná, láskavá, trpezlivá, prívetivá, jednoducho, nedá sa opísať všetky jej pozitíva. Ráno a večer chodili z agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti kvôli hygiene a inzulínu. S babkou, jednoducho, nebol problém. Nikdy v živote, ani pred ňou, ani po nej, som takú klientku nemala. Mala jeden zlozvyk, škrabala sa po tvári až do krvi. Tak mi napadlo, že jej kúpim bavlnené rukavice z lekárne. Aj som ich kúpila, bielej farby, a na noc jej natiahla na ruky. Aj sme žartovali, že vyzerá ako kráľovná Alžbeta. Ešte k tomu aj tak zakývala rukami. Tak som ju nazvala "mojou kráľovnou". Strašne sa jej to páčilo. Proste, sadli sme si. Nikdy žiaden konflikt. Dedo len tak zboku pokukoval a bolo vidieť, že závidel. Postupom času som cítila, že sa so mnou zbližuje. Samozrejme, dával naďalej najavo, že on je pánom. S babkou sme vždy prešli pár krokov s rolátorom, a keďže pred babkinou chorobou chodili spolu veľa vandrovať, navrhla som, aby sme skúsili dostať nejako babku do auta a mohli by sme sa niekde vybrať. Môj návrh bol v plnej miere odmietnutý. Hmm..., tak nič, pomyslela som si... Neskôr som si všimla, že s dedom niečo nie je v poriadku. Až sa to raz na ceste aj potvrdilo. Prechádzali sme cez prechod pre chodcov, keď mu prišlo zle. Premávka zastala a ktosi mi pomohol odviesť deda k autu. Nastala otázka: „Kto bude šoférovať?“. Samozrejme, dedo nebol v takom stave, aby to zvládol, tak som si sadla za volant. Došli sme domov a povedal mi: "Ste dobrá šoférka." To bola od neho veľká pochvala. Od toho času som mohla jazdiť autom. Boli sme u lekára, kde som sa dozvedela, že má rakovinu. Prišla som na to, že sme tam vlastne preto, lebo rodina to už vedela a chceli svoju matku zabezpečiť, keď príde čas, kedy sa o ňu už manžel postarať nedokáže. Jeho stav sa zhoršoval. Chorobou sa aj povahovo zmenil. Už bol milší a keď som odchádzala domov, vždy sa ma spýtal, či sa určite vrátim. To bol pre mňa dôkaz toho, že si mňa, aj moju prácu, začal vážiť. Keďže sa jeho stav rýchlo zhoršoval, a kým bol ešte pri vedomí, rozhodli sa s deťmi, že pôjde do domova dôchodcov, aby manželka nemusela spolu s nim trpieť. Aspoň aby nevidela, ako sa on trápi. Bolo otázne, kedy a ako sa budú vidieť. Babka znášala veľmi zle, že ho už nemá pri sebe. Tak som sa rozhodla, že ju sama skúsim dostať do auta. Pomaly, krok za krokom, sme s rolátorom došli k autu. Keďže to bol džíp, potrebovala som niečo, na čo vystúpi a ľahšie si sadne do vozidla. Aj som to našla a podarilo sa. Naložila som aj rollstuhl do auta. Babka bola strašne rada, vychvaľovala ma, že bezo mňa by to nikto nedokázal. Padlo mi to dobre. No ozajstné prekvapenie prišlo, až keď nás dedo uvidel. Slovom sa ani opísať nedá, ako mu žiarili oči a bol rád, že konečne videl svoju manželku. Samozrejme, aj mňa pochválil a povedal, že on by to nedokázal. Odvtedy sme ho každý druhý deň navštívili. Jeho stav sa zhoršoval. Začal sa proces umierania. Trvalo to týždeň. Aj keď mu pomaly všetky orgány zlyhali, srdce mal silné. Nastavili mu aj stroj na umelú paru, kvôli dýchaniu. Až jedného dňa to prišlo. Došla celá rodina. Už nerozprával, vydával len veľmi slabé zvuky, akoby bol zachrípnutý. Bol si toho vedomý, že prišiel čas. S každým sa rozlúčil, až prišiel rad na mňa. Prišla som k nemu a spýtala som sa ho: "Poznáte ma, pán René?". Pomalým hlasom povedal: "Ka-ta-ri-na.“ Už sa nenadýchol a po dlhej prestávke vydýchol a odišiel... Všetci sme plakali. Pre mňa boli jeho posledné slová tým najkrajším dôkazom toho, že ma prijal, že ma mal rád, že si ma vážil a že bol rád a mohol pokojne odísť, lebo vedel, že jeho manželka je v dobrých rukách. Odišiel krásne, v kruhu svojich blízkych.

Babkin stav sa začal zhoršovať. Vzdala to. Nechcela viac bez manžela žiť. Tri mesiace po smrti svojho manžela odišla aj ona. Na pohrebe sa nám rodina poďakovala za našu prácu, ľudskosť a prístup k ich rodičom. Kontakt s dcérou máme do dnešného dňa. A prečo je ten príbeh pre mňa vzácny? No preto, lebo som musela tvrdo pracovať, aby ma dedo prijal, pritom som nebola opatrovateľka jeho, ale jeho manželky. A ja som bola ta posledná, ktorej meno povedal naposledy...