Po prvýkrát...

Danka J.
28.10.2018

Už ako malé dievča som sa rada starala o svojich starých rodičov. Boli to úžasní ľudia. Často som k nim chodila upratovať, robiť nákupy a iné potrebné práce. Keď som im poupratovala byt, dostala som od svojej starkej pomaranč. Išlo mi srdce puknúť, pretože viem, že by mi dali aj to posledné, čo mali. Ale žiaľ, peňazí veľa nemali.

 

Po večeroch sme sedávali pri piecke a oni mi rozprávali príbehy. Príbehy, ako museli ťažko pracovať od rána do večera, a predsa boli šťastní. Museli byť veľmi silní ľudia, pretože prežili aj 2. svetovú vojnu. Príbehov bolo stále viac a viac. Krásne, ale aj mrzuté. Už vtedy som vedela, že raz budem určite opatrovateľka. Cítila som to tak.

Život bežal ďalej, škola, rodina, zamestnanie. Aj mňa zastihla doba „zlá“ – doba prepúšťania. Po tridsiatich rokoch zaslúženej práce som ostala nezamestnaná. Toľko práce za sebou a zrazu si pre tento „nový svet“ nepotrebná, stará a nezaujímavá!

Teraz bol ten správny čas splniť si sen – túžbu z detstva. Spomenula som si, aké to bolo úžasné starať sa o svojich starých rodičov. Rýchlo som si spravila opatrovateľský kurz a tiež kurz nemeckého jazyka. Pretože som nemala ani páru, ako sa po nemecky povie mama, otec. Kurzy som absolvovala na vlastné náklady a musím podotknúť, že veľmi úspešne.

Mám jednu veľmi dobrú kamarátku, ktorá sa ma krátko po kurze opýtala, či nechcem ísť pracovať do Salzburgu. Moja odpoveď bola kladná. Veď som sa na to tak veľmi tešila! Jednalo sa o opatrovanie 94-ročnej pani, ktorá žila sama v dome. V piatok som dostala ponuku a v pondelok som už bola v Salzburgu. Cesta bola veľmi dlhá, náročná, vyčerpávajúca. Trvala deväť hodín.

A tak sa začína môj príbeh:

Bolo krásne zasnežené ráno a ja som s kufrom stála pred krásnym domom. Vo dverách ma privítala príjemná pani. Bola to babkina susedka. Pretože babka chodila ťažko a len s rolátorom, čakala ma v kuchyni. Keď som vstúpila do domu, videla som tam sedieť milú, príjemnú a hlavne peknú babičku. Navzájom sme sa predstavili. Babka sa volala Ľudmila. Ona už mala predtým opatrovateľky, ale nejakým spôsobom to asi nefungovalo. Neviem prečo. Na prvý pohľad sme si, ako sa hovorí, „sadli“. Hlavne mi spadol kameň zo srdca, keď mi povedala, že jej nevadí, že neviem nemecky. Vždy mi vravela, že časom sa to naučím. Privítanie bolo úžasné a my sme sa viac a viac zbližovali. I keď babka Ľudmila mala 94 rokov, rozumovo bola veľmi inteligentná. Ťažko chodila, potrebovala pomoc hlavne pri hygiene, obliekaní a tiež oporu pri prechádzkach. Okrem opatrovania babky som robila bežné domáce práce. Rada varím a pečiem koláče. Babka bola spokojná a vždy jej chutilo. Varila som vyslovene slovenské jedlá.

Veľmi ma mrzelo, že sa nemôžeme spolu porozprávať. Snažila som sa veľa čítať noviny, reklamy, časopisy, krátke články, ale žiaľ, skoro ničomu som nerozumela. Babka Ľudmila sa snažila mi veľa vecí vysvetliť. Ale pre mňa to bola španielska dedina. Ďakujem jej za to, že bola ku mne tolerantná, trpezlivá, chápala ma a povzbudzovala. Okrem rečovej bariéry sme mali medzi sebou úžasný vzťah. Babka bola milá, múdra a nebola lakomá. Pripomínala mi moju starú mamu. Tiež bola múdra a láskavá. Niekedy som mala pocit, že nie som jej opatrovateľkou, ale vnučkou. Čím ďalej, tým viac na mne babka Ľudmila lipla. Keď sme išli na návštevu, vždy sa rada pekne obliekala a hlavne dbala na svoje krásne biele vlasy. Tešila sa, že ideme na návštevu spolu. Nikto iný jej nesmel pomôcť obliecť kabát, alebo obuť topánky. Vždy som to bola iba ja.

Babka Ľudmila nemala vlastné deti, nemala žiadnu rodinu. Napriek tomu, mala veľa priateľov. Mala veľké šťastie, že mala báječných susedov. Vždy jej boli nápomocní. Tiež si ma veľmi obľúbili a ja ich tiež. Toľko sme sa spolu nasmiali. Babka mala vždy dobrú náladu. Susedia nám pomáhali, ako sa len dalo. Autom nás vozili k lekárovi, ku kaderníčke, k priateľom,... Ale tiež nám ostal čas ísť do reštaurácie na dobrú kávičku s koláčikom.

Babka bola mojím prvým klientom. Cítila som sa ako ozajstná opatrovateľka. Nielen na papieri, pretože prax je úplne iná.

OPATROVATEĽKA! To nie je len uvariť im, upratať im posteľ, povysávať, spraviť im hygienu! Je to niečo viac, čo od nás očakávajú. Potrebujú vľúdne slovo, pochváliť, pohladiť, povedať im, akí sú šikovní, ako dobre vyzerajú, akí sú milí a múdri! Potrebujú mať niekoho pri sebe, na koho sa môžu spoľahnúť! Potrebujú sa vyrozprávať, veď my sme dobré poslucháčky! Potrebujú sa tešiť a dúfajú, že znova k nim príde tá milá, dobrá a láskavá OPATROVATEĽKA!

Ale na druhej strane sú klienti dominantní, ktorí nás potrebujú ako slúžky! Ponižujú nás, nechápu, že sme im prišli pomôcť. Dávajú nám najavo, ako nami pohŕdajú. Nevážia si našu prácu! Každá práca je dôležitá! Tak sa takýchto ľudí pýtam: „Prečo nás potom potrebujete?“. Akceptujte, prosím, to, že aj my sme ľudia, nie stroje! Odchádzame od svojich rodín k vám!

Našťastie som sa v tejto svojej tvrdej profesii dostala po prvýkrát k výnimočnej žene, ktorá ma uistila, že robím správnu vec. Pomáham ľuďom a spestrujem im život svojou prítomnosťou. Táto výnimočná žena ma naučila viac si vážiť starých ľudí, hlavne prácu, ktorú vykonávam s láskou, s najlepším vedomím a svedomím.

Prišiel čas, keď babka Ľudmila bola už veľmi unavená, slabá a prestalo jej chutiť jesť. Čas, ktorý ju donútil ostať ležať v posteli. Vedela som, že idem k babke na posledný turnus. Sľúbila som susedom a priateľom, že pri nej ostanem do poslednej chvíle. Babka bola už na tom tak zle, že prestala jesť. Tak som jej varila samé dobré polievky. Milovala polievky. Kŕmila som ju doslova striekačkou, iba maličké dávky. Cesnaková polievka – to bola jej obľúbená. Žiaľ, už ju nestihla ochutnať. Kým som polievku uvarila, babka navždy zaspala.  Zavolala som dobrú susedku a privolali sme lekára, ktorý skonštatoval smrť. Keďže babka zomrela poobede, musela ostať do druhého dňa ešte v dome, pretože pohrebná služba prišla až na druhý deň na obed. Zobrala som si vankúš a paplón a viac ma v dome nebolo. Nevedela som si predstaviť, že tam ostanem s babkou v noci sama! Tri dni som bývala u susedov, kým pre mňa neprišiel taxík. Ďakujem im za všetko, čo pre mňa spravili. Dodnes sme spolu v kontakte.

Môj posledný turnus pri  babke Ľudmile trval viac ako jeden mesiac. Ale chcela som, aby mohla dôstojne ukončiť svoj život. Želám si, aby takýchto žien, ako bola babka Ľudmila, bolo v mojom živote viac.

Prácu opatrovateľky vykonávam viac ako sedem rokov. Milujem svoju prácu, ak opatrujem dobrých, milých ľudí! Ak opatrujem zlých, dominantných ľudí, tak by som s tým hneď „sekla“!

 

Dana J.