Opatrovateľka

Alena K.
26.10.2018

Je jedna hodina po polnoci, nastupujem do taxíka, kde už dve ženy spia. Tiež by som chcela zaspať, ale nedá sa... Myslím na moju dcérku, našťastie, v ospalom aute nik nevidí moje slzy.

„Neboj, zvykneme si, veď tri týždne nie je taká dlhá doba“, snažila som sa sebe i jej niečo nahovoriť. Zvládneme to, musíme... Sme iba ja a moja dcérka. Toľko sme spolu prešli a veľmi som si ju ešte chcela užiť, čakať ju zo školy, pripraviť jej obed,...  Nedá sa nič robiť, zdedili sme dlhy a ak nechceme zostať na ulici, musím ísť... Hlavou mi behá kadečo, myslím na to, či je vôbec normálne začínať v šesťdesiatke. Poobzerám sa okolo seba a zdá sa, že tie ženy nemajú menej ako ja. Mám strach, nechala som ju samu v dome, cítim ako mi zovrie hruď, najradšej by som vystúpila. „Idete sama alebo cez agentúru?“ Ozvalo sa z prítmia auta. “A z akej agentúry?“ Odpoviem...  “No, to ste si vybrala tú najhoršiu“, ukončila pani debatu...  Ešte aj toto... No nič, musím myslieť pozitívne, nebudem počúvať negatívne veci, dala som si slúchadlá do uší s nemčinou. Precitnem na akomsi veľkom parkovisku v Bratislave, vyzerá to ako na mravenisku. Veľa taxíkov, veľa žien s kuframi, trma-vrma. Náš šofér vytiahne akýsi zoznam, prečíta moje meno, vezme mi kufor a ja idem za ním, nastupujem do iného taxíka. Je niečo okolo tretej nadránom a na veľkom pľaci počuť iba hrkot batožinových koliesok. Je mi zima, chce sa mi spať. Šesť hodín ráno... „Sme na mieste.“, povie šofér a vykladá mi kufor. Som unavená, zaspala by som aj po stojačky. Je to činžiak, prízemie, nie som nadšená, radšej by som bola niekde na vidieku, ale čo už... Striedačka ma už čaká, zisťujem, že pani je staršia ako ja. Objala ma ako starú známu a na čelo mi palcom nakreslila krížik. Rozpráva rýchlo, som taká unavená, že mi ani nepríde divné, že si predo mnou kľakne a začne odriekať modlitbu: „Óóó, blahoslavená matka, ochraňuj túto Alenku...“. Pýtam sa na dedka, dozvedám sa, že má viac diagnóz ako mi bolo povedané. V duchu sa začínam už modliť aj ja, ale stále si vravím “nevadí, nevadí“. Dozvedám sa, že izbu nebudem mať tak celkom len pre seba, “nevadí“, v podstate len večer, keď pôjdem spať a internet tam síce je, ale prístup naň taktiež nebudem mať, “ne-va-dí“. A keď už sme mali vstúpiť do dedkovej izby a pani sa niekoľkokrát pred dverami prežehnala, obzerala som sa po mojom kufri a na dvere, ktorými som prišla. Podľa toho ako sa tvárila držiac kľučku, akoby sa bála otvoriť dvere do dedkovej izby, čakala som už len, že niekto zakričí: „Vypustite Krakena!“. Ale všade je ticho a tma, počujem už len vzďaľujúci sa hrkot koliesok jedného kufra... Obzriem sa, odišla rýchlo, viac som ju nevidela. Prvé dni boli viac ako náročné, myslela som, že to budú aj moje posledné dni v tejto rodine. Nakoniec, ľudia, je to síce vojna, ale som tam dodnes. Každý môj deň prežitý ako opatrovateľka je na poviedku. Ale s pozitívnym myslením a s nadhľadom zvládnem všetko. Jediné, čo nezvládam, respektíve zvládam ťažko, je odlúčenie od dcéry. To je to najhoršie. Tak teda, modlím sa tiež a spolieham na Vyššiu moc.

 

Som opatrovateľka Alena.