Sandra N.

22.10.2018

Písal sa rok 2014, keď som po skončení vysokej školy kontaktovala agentúru ohľadom práce opatrovania vo Švajčiarsku. Po úspešnom absolvovaní pohovoru v nemeckom jazyku, mi pani hneď poslala aktuálne voľné rodiny. Mala som na výber asi z 5-6.

Nebolo ľahké rozhodnúť sa na základe základných informácii, ale ako som čítala jeden za druhým, oslovila ma klientka, ktorá býva pri francúzskych hraniciach v rodinnej vile. Tak som hneď volala do agentúry, že som sa rozhodla, kde by som rada išla, ak rodina súhlasí so mnou. Našťastie, rodina sa rozhodla pre mňa a o týždeň som už cestovala.

Po 20 hodinách cestovania som sa dostavila na moje budúce pracovné miesto. Videla som obrovský dom s výhľadom na celé mesto, tiché a čisté prostredie. Neistota, strach, čo ma čaká vo vnútri domu... Dvere mi otvorila dcéra klientky a srdečne ma uvítala. Pochválila moju nemčinu. Spadol mi kameň zo srdca, veď prvý dojem je dôležitý. Interiér domu pôsobil na mňa rozprávkovo. Bola som prekvapená, že má umývačku riadu. Ukázala mi, čo kde sa nachádza v dome a v meste. Opýtala sa, či chcem ostať sama na noc v dome, alebo ísť k nej prenocovať, lebo ráno pôjdeme vyzdvihnúť jej mamu (moju klientku) z liečebne. Ostala som sama v dome. Po dlhom dni nemala som chuť na nič iné ako si ľahnúť do postele, veď ráno som musela byť oddýchnutá.

Klientka mala 95 rokov, bola na doliečovaní po porážke, ale vo veľmi udržiavanom stave, až sa mi nechcelo veriť, že má toľko rokov. Ovláda 3 jazyky: nemecký, anglický a francúzsky. Má 6 detí.

Bola celkom samostatná, potrebovala len malú pomoc. Sama sa umyla, sama sa najedla, a to dodnes. V noci ma nebudí, sama chodí na toaletu. Ráno po deviatej ma čaká prezlečená na posteli a spolu ideme dole naraňajkovať sa. Po raňajkách cvičí, aby ostala vo forme. Nemá žiadnu známku demencie, je orientovaná časom i priestorom. Denne číta noviny, aby si zachovala aj naďalej svoju formu. Cez deň štrikuje. Pre dospelých šály, pre pravnúčatá svetre a pulóvre a pre bábiky celé „outfity“. Ešte ako 80-ročná bola v Afrike. Poteší sa, keď jej uvarím obľúbenú krémovú polievku alebo napečiem zákusok ku káve.

S novou kultúrou je spojený aj iný štýl varenia. Švajčiari sú pyšný národ, sú na seba hrdí, majú veľké nároky a očakávania. Majú radi špeciality, záleží im na maličkostiach.

Pamätám si a nikdy nezabudnem, ako sme prvý deň „babku“ vyzdvihli z liečebne a uvarila som jej našu slepačiu polievku a šošovicový prívarok. Videla som jej na tvári, že jej to nechutí. Či to boli palacinky, tvarohové guľky, zeleninové fašírky, videla som rovnaký výraz. Všetko bolo pre ňu neznáme. Bola zvyknutá na úplne inú stravu. Ale naše zákusky jej chutili všetky. Kúpili mi knihu, kde sú recepty zo švajčiarskej kuchyne a tak som sa učila variť podľa ich chute.

Prvé Vianoce vo Švajčiarku... Rodina mala tradíciu, že 26. decembra sa stretnú u mamy, teda u nás. Tak to aj bolo. Prišli deti s partnermi, ja, babka, dokopy 14 ľudí. Prvá veľká výzva pre mňa bola, napiecť vianočku na Vianoce z 1,5 kg múky. Prvýkrát v živote som robila kysnuté cesto, našťastie sa podarila a bola výborná. Rodina si objednala údené mäso 6-kilové, ja som pripravila marinádu z medu a horčice a pustili sme sa do toho. Deti popíjali víno, ja s babkou utiahnuté, sme sedeli pri stole. Pre mňa bol šok stráviť Vianoce s cudzími ľuďmi. Fyzicky som bola tam, ale mysľou niekde úplne inde. Čakala som okamih, kedy bude koniec večera a ostanem len ja s „babkou“ v dome. Ona bola rada, že celá rodina je pokope, ale tiež je zvyknutá na pokoj a ticho, a tak sa po čase od nich odlúčila a išla spať. Ja ako jej opatrovateľka som odchádzala s ňou na vyššie poschodie a vydýchla som si po tej vianočnej švajčiarskej akcii. Takto sa to opakovalo tri roky za sebou, až konečne moja dovolenka vyšla na december a mohla som stráviť Vianoce doma v kruhu najbližšej rodiny.

Mojou úlohou je starať sa o domácnosť, nakupovať, variť, udržať poriadok v dome. Som jej prvou opatrovateľkou. Nepracujem na turnusy, som tu stále pre ňu. Chodím domov na dovolenku na dva týždne po troch mesiacoch. Mala som šťastie, že ma rodina vybrala z agentúry a som zamestnaná rodinou, čo ma ďalšie výhody.

Samozrejme, prvé 3 mesiace boli pre mňa najťažšie a určite aj pre ňu. Pre mňa preto, lebo som bola mladá, sama v cudzej krajine a s cudzími ľuďmi. A ona zrazu mala cudziu osobu v dome z inej kultúry. Zvykli sme si na seba. Postupne som sa zoznámila s celou rodinou. Dnes, po 4 rokoch môžem povedať, že „babka“ aj rodina ma berú ako súčasť rodiny.

Pomaly nastane veľká zmena v mojom živote, lebo chystám sa na Slovensko nastálo.

Neľutujem, že som do toho išla, bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote a stále mi ostane v pamäti Švajčiarsko. Naučila som sa samostatnosti, žiť sama v cudzej krajine, variť, piecť, zdokonaliť sa v nemeckom jazyku a mnoho iných veci. Spoznala som sa s novými ľuďmi, s Brazílčankou a Mexičankou na kurze francúzštiny, so Slovenkou, ktorá ma príde stále navštíviť, keď môže a rada ma vezme aj na výlety atď. Za ten čas ma boli aj rodičia dvakrát navštíviť a tiež ich očarila švajčiarska rozmanitá príroda, ktorú sa oplatí vidieť.

A to nie je všetko. Dobrým rozhodnutím, ktoré som učinila pred 4 rokmi, sa stal môj sen skutočnosťou. Štyri roky poctivej práce mi zabezpečili dostatočné finančné prostriedky, aby som sa po návrate na Slovensko osamostatnila.

Ďakujem pekne každému, kto si prečítal môj príbeh. Mohla by som písať ešte do rána. Veľa dobrých a menej dobrých zážitkov a spomienok má každá z nás. Týmto som chcela povzbudiť opatrovateľky (a „neopatrovateľky“) , ktoré sa ešte len chystajú do zahraničia. Netreba sa báť ísť do sveta a za svojím cieľom. Všade sú dobrí a zlí ľudia. Je to aj o šťastí a vytrvalosti, ale kde je vôľa, tam je cesta.

Sandra