(Ne)obyčajná práca

Nadežda R.
16.11.2017

Život opatrovateľky je ako každý iný. Je to práca ako každá iná. Ráno vstanete, oblečiete sa, ponadávate si prečo tak skoro, prečo cez sviatok, prečo v sobotu, či v nedeľu. Prídete do práce, riešite milión vecí, ako v každej práci. Lezie vám na nervy kolegyňa či klient, ako každej práci. Ste radi, keď prídete domov, urobíte si večeru a poviete si ,,konečne doma" tak, ako z každej práci. Ibaže tu je to iné.

Túto prácu, prostredie, vytvárajú ľudia. Ľudia, ktorí majú vrásky, biele vlasy a zdravotné problémy. Ktorí boli pred pár rokmi mladí, plní života, mali svoje sny, priania, výzvy, ciele a predstavy. Tešili sa z úspechov, plakali nad stratami. Smiali sa so svojimi deťmi a objímali ich, keď odchádzali na služobnú cestu. Boli so svojou rodinou a riešili každodenné problémy svojho sveta. Dnes sú tu, v domove sociálnych služieb, ktorého steny ani zďaleka nepripomínajú ich domovy. Na to sme tu my. Opatrovateľky, náhradná rodina. Keď prechádzam izbu po izbe, predstavujem si, čo asi ten človek prežil, aké má spomienky a či sa mu podarilo v živote to, o čom v mladosti sníval. Snažím sa byť tu pre nich a nebrať ich ako klientov, ale ako ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Ľudí, ktorí museli opustiť teplo domova z akýchkoľvek dôvodov. Preto, keď je nejaký sviatok, snažím sa pre nich vytvoriť atmosféru, ktorú prináša. Spomínam si na to, ako sme sa na Veľkonočný pondelok oblievali vodou, tancovali, spievali a tešili sa. Na chvíle, keď sme na Štedrý večer ozdobovali stromček ich výtvormi a rozprávali sa, kto aké zvyky a tradície v rodine uctieval. Na to, ako ku nám prišli vystupovať deti zo základných škôl a spríjemnili našim klientom deň. Zaspomínali si na to, aké boli ich detské časy a na piesne, ktoré si doma spievali. Ako som počas športového dňa priniesla do práce svojho psíka, aby si ho mohli pomojkať. No nebolo to vždy krásne a usmievavé. Zažila som aj smutné chvíle. Také, po ktorých vo vás zostane kúsok niečoho, čo neviete ani slovami opísať. Veľakrát som pre nich bola bútľavou vŕbou, človekom, ktorý si vypočul ich životné situácie a veľakrát odchádzala so slzami v očiach. Sú to príbehy, ktoré nenapíše žiaden spisovateľ, ani scenárista. Ako som klientku - priateľku videla umierať a dúfala, že sa bude mať na druhom svete lepšie. S týmito ľuďmi reálne žijete, je to časť vás, ktorá sa chce ubrániť empatii a vcítenia sa do nich, pretože viete, že im nezostáva veľa času. No na druhej strane si uvedomujete, že bez toho sa táto práca robiť nedá. O rok mám 60 rokov. Možno si hovoríte, že by som mohla písať aj sama o sebe. Možno práve preto sa viem do mojich klientov vcítiť a pochopiť ich. Jediné, čo ma mrzí, je to, že som svoje odhodlanie pracovať ako opatrovateľka neobjavila skôr, ale až ako 50-ročná. A napriek tomu, alebo práve preto, idem do práce aj cez sviatok, aj v nedeľu a ponadávam si potichu, nie nahlas. Aby to ľudia, ktorí pre svoj svet tak veľa znamenali, moje slová nepočuli.