Pani Lenka

Ivana Š.
15.11.2017

Ako opatrovateľka v našom zariadení sociálnych služieb pracujem 10 rokov. Chcela by som vám prerozprávať príbeh pani Lenky, ktorá bola u nás umiestnená necelé dva roky. Keď sme na charite začali variť a roznášať obedy dôchodcom aj v dedine, oslovila nás jedna milá pani. Mala susedu, ktorá žila sama. Do obchodu nezašla, najbližšia rodina žila veľmi ďaleko. Pani Lenka prežívala iba na jogurtoch, rožkoch a šalátoch, ktoré jej občas kúpila spomínaná suseda.

Chceli sme jej v tejto situácii pomôcť aspoň so stravou. Pani Lenka bola však veľmi nedôverčivá, nechcela nikomu odomknúť. Dohodli sme sa, že jej najskôr dlhou palicou zabúchame na okno, aby nás videla, až tak odomkla dvere a vpustila nás dnu. Žiaľ, jej zdravotný stav nebol najlepší, veľa si toho už nepamätala, nevedela ani, či v ten deň vôbec niečo jedla, či užila lieky... Potrebovala sa okúpať, no neuvedomovala si to. Navyše, vytrvalo odmietala opustiť byt. Preto som skúsila inú taktiku. Trpezlivo, dookola som jej rozprávala, že musíme splniť „misiu“. Aby sme ju rýchlo splnili, nesmieme ísť pešo (invalidný vozík bol nevyhnutný), rýchlo prejsť po chodníku, „vybaviť“ čo treba v Dome charity a vrátiť sa úspešne nazad do jej bytu. Aj keď bola spočiatku nedôverčivá a nejavila veľký záujem, podarilo sa mi ju prehovoriť. Našťastie jej byt bol iba pár metrov od nášho zariadenia. Celú stratégiu som mala vopred premyslenú. No nepočítala som s tým, že pani Lenka vodu nevidela už veľmi dlho. Neviem posúdiť, ako dlho mala na sebe to isté oblečenie, no pri vyzliekaní silonových ponožiek sa jej „vyzula“ aj koža... Postupne som jej umyla a vyfénovala vlasy, ostrihala nechty... Pri každom úkone sa mi vyhrážala, že jej manžel je policajt (pozn. už 10 rokov bola vdova) a udá ma na MNV. Po oblečení čistých a voňavých vecí, ktoré som jej povyberala z našich zásob, bola radosť na ňu pozrieť. Jednoducho, nový človek. Pátrala som po jej oblečení v byte, no v skriniach mala iba obliečky na periny, utierky, obrusy. Nos ma zaviedol do kúpeľne. Všetko oblečenie bolo tam, naskladané vo vani. Neviem ako dlho ho tam vrstvila, no podľa vyjadrení susedy to mohli byť aj tri roky.

            Tieto kúpacie „misie“ sme s pani Lenkou absolvovali trikrát. O tom, že to nebude stačiť, som sa presvedčila v jedno utorkové ráno. Jej suseda mi volala, že z bytu pani Lenky cítiť plyn. Celý bytový dom bol ohrozený, navyše nechcela otvoriť dvere. Boli to naozaj perné chvíle. Zabral až pohľad z okna na obedár a známu tvár. Odomkla dvere a ja som rýchlo vypla prietokový ohrievač, ktorý bol pôvodcom úniku plynu. Po dôkladnom vyvetraní som s určitosťou vedela, že túto situáciu treba okamžite riešiť. Podarilo sa mi skontaktovať s rodinou a pani Lenku sme umiestnili u nás v zariadení. Izba s výhľadom na hlavnú cestu jej pripomínala pohľad z jej bytu.

            S pani Lenkou sme zažívali pestré chvíle. Mala 86 rokov, „Alzheimera“, no bola stále mobilná, chodiaca. Žila vo svojom svete. Pri akomkoľvek nepokoji volala mamu a otca. Nechali sme ju voľne sa pohybovať po celom zariadení, vtedy bola spokojná a uvoľnená. Stále si myslela, že je doma a všetko je jej. Nie raz sa stalo, že vošla do izby iného klienta a ponúkla sa všetkým, čo videla na stole. Ostatní klienti boli našťastie tolerantní, dokonca sa stávalo, že pre ňu naschvál  prichystali nejaký koláčik, cukrík či jabĺčko. Najradšej chodievala na „nákupy“ do chladničky, kde mala odložené jogurty. Pri tejto jej výprave sa občas stávalo, že po ceste natrafila na obed niektorej zamestnankyne. Bez ostychu sa ponúkla, raz vyjedla kolegyni čisto iba mäso.

            Ak sa pani Lenke niečo nepáčilo, nerobili sme jej po vôli, skvostne nás počastovala šťavnatými nadávkami, prívlastkami a vyhrážkami. Postupne sme sa však naučili vychádzať s ňou v dobrom. Pripadala som si ako jej mama, stále som ju jedným očkom strážila. Prirástla mi k srdcu, nosila som jej sladkosti, ovocie.

            Málo takýchto osudov má však šťastný koniec. Keďže peniaze hýbu svetom, rodinní príslušníci preložili pani Lenku do iného (štátneho) zariadenia, v ktorom si nevedela zvyknúť. Nové tváre opatrovateliek aj klientov boli pre ňu neznáme a znepokojovali ju. Po mesiaci v neznámom prostredí umrela.

            Vo mne ostala spomienka na štíhlu pani s bielymi vlasmi, do ktorých som jej vpletala bielu stužku s modrými bodkami. Pocit, že som pomohla opustenej žene dôstojne dožívať starobu sa dlho pasoval s presvedčením, že v našom zariadení by ostala ešte dlho chodiaca a vo svojom svete spokojná.