Monika H.

15.11.2017

Každý človek si píše svoj životný príbeh sám, ale za pani Máriu, ktorú som opatrovala takmer jeden rok, ho už musím, bohužiaľ, na papier dať ja, ako jej opatrovateľka a môžem povedať, že i blízka priateľka.

K priateľstvu sme spoločne dospeli v zariadení, do ktorého pani Mária prišla vo vianočnom čase za zvláštnych okolností, keď ju našli susedia v úbohom stave u nej doma, kde sa k nej nik nemohol dostať kvôli voľne pustenému psovi, ktorý od hladu útočil na ľudí ochotných pomôcť starej a chorej žene. Keď sa im to napokon podarilo, pani Mária bola priam v dezolátnom stave – bez liekov, bez hygieny, v zime... Starosta spolu s kňazom a mojimi kolegami z charity pani Máriu vzali práve k nám do zariadenia, v ktorom pracujem a prácu v ňom by som nevymenila za nič na svete.

  Hoci mám „ iba“ 31 rokov, opatrovateľkou som už takmer jedno desaťročie s malou prestávkou kvôli materskej dovolenke, avšak ani vtedy som neprestala myslieť na svoju prácu, na svojich starkých, ktorých som na chvíľu opustila práve kvôli materským povinnostiam. Do práce som sa vrátila práve v čase, keď sme  prijali pani Máriu, ktorú som si okamžite zamilovala. Veď inak sa ani nedalo, keďže pani Mária bola napriek svojmu ťažkému životu, ktorým kráčala viac-menej sama, vždy usmiata, s dobrou náladou a zásobou svojich vtipných poznámok. K nášmu zbližovaniu dosť prispelo aj časté navštevovanie rôznych lekárov, kde sme v čakárni strávili množstvo času rozprávaním sa. Bola to jedna pokorná žena s hlboko vrytými kresťanskými hodnotami a svojou múdrosťou a skúsenosťami očarila každého, kto s ňou prišiel do kontaktu. Parkinsonova choroba jej znepríjemňovala život, ale spoločným humorom sme ju dokázali takmer prehliadnuť. Nikdy nechýbala na žiadnej aktivite v rámci zariadenia a detské predstavenia boli jej najobľúbenejšie možno i práve preto, že nemala vlastné deti. Nikdy nezabudnem na jej zvláštny úsmev a slzičky v očiach, keď som za ňou priviedla svoje vlastné malé dcérky, ktoré si k nej ihneď prisadli a džavotali ostošesť. Pani Mária za nimi ani v najmenšom nezaostávala a hneď si dohadovali ďalšie stretnutia. Keďže jeden z prejavov Parkinsonovej choroby je aj zlé ovládanie tela, svojou hlávkou mi prikyvovala a vravela: „Nooo chutí, ale jedla som aj lepšie.“ a začala sa smiať. Keď som ju kŕmila a pomáhala jej, nikdy sa na ne nezabudla spýtať, vždy chcela vedieť, či som im navarila a upiekla ich obľúbené jedlá, dávala mi recepty na ďalšie, a keďže bola vychýrená kuchárka, často som sa s ňou radila čo pridať, alebo z čoho ubrať, aby malo jedlo tú správnu chuť. Keď som sa prišla na ňu pozrieť počas dňa, či niečo nepotrebuje, tichučko som vošla do izby a hľadela na ňu ako drieme. Akoby cítila, že na ňu hľadím, pozrela sa a hneď na mňa spustila: „No čo chceš, čo tak na mňa pozeráš?“. Prejav jej choroby vyzeral, akoby niečo vysvetľovala. A ja len s prekvapeným úsmevom som dokázala odpovedať: „ Ja nič, ja som sa iba prišla na vás pozrieť.“. S humorom mi odpovedala: „No už si ma videla, tak už môžeš ísť.“. Hneď sme sa spolu rozosmiali, pretože sme jedna druhej rozumeli.

Nikdy na ňu nezabudnem. Bola jednoducho úžasná, nekonečne milá a vďačná, nikdy mňa alebo kolegyne nezabudla pochváliť, že sa o ňu staráme ako o bábätko. Ona pre nás „bábätkom“ naozaj bola. A pre mňa osobne znamenala oveľa viac, keďže mojim deťom aspoň na chvíľu, ktorú som mala česť sprevádzať ju životom, nahradila starú mamu. Pani Mária nás síce v lete navždy opustila, ale v mojom srdiečku, pre to všetko, aká bola a čo všetko krásne vo mne zanechala, mi zostane navždy.

 

Monika