Janette Š.

12.11.2017

Keď sa ma niekto spýta čo robím, kde pracujem, tak vždy s úsmevom odpoviem, že som opatrovateľka. Nuž áno, opatrovateľka u nás, na Slovensku, smejem sa zároveň. Prečo nejdem pracovať von, do Rakúska, či inde, alebo či túto robotu nechcem prestať robiť, veď je nedocenená, najmä finančne...

Tak na tieto aj iné podobné otázky som si už za tie roky zvykla. Nie všetci si môžeme dovoliť odísť od rodiny, ja sa priznám, že ma hnevá, keď  by som mala niekomu vysvetľovať, ba hanbiť sa, že chcem ostať tu, na rodnej hrude a pomáhať našim slovenským seniorom. Veď aj u nás treba „makať“, i keď len za „vatikánsku menu“. Asi by mi skutočne pred časom nenapadlo, že nastúpim do opatrovateľského kurzu a šup, idem sa starať o starších ľudí. Keby naša mama neochorela, tak by som sa neodhodlala. Predsa len nie je jednoduché zo dňa na deň vidieť matku ako ochrnutá, bez možnosti rozprávať a celkom odkázaná na našu pomoc ležala na posteli, čakala na vľúdne slovo, pohladenie. Tak som sa do toho pustila. Naučila som sa pri nej veľa. Bola to ozaj škola života. Po troch rokoch trápenia, aj veselých chvíľ, smiechu i plaču som ju držala za ruku, keď odchádzala z tohto sveta. Neskôr som praxovala v domove sociálnych služieb, aj na paliatívnom oddelení, načisto sa mi obrátil život naruby. Z vymaľovanej reportérky sa razom stala osoba, ktorá bojovala so slzami, s dojatím, keď kŕmila ženy i mužov v terminálnom štádiu rakoviny. Mojimi klientmi sa stali práve zomierajúci. Väčšinou som sa venovala práci v domácnostiach, vždy na pár mesiacov, ktoré ešte ostávali mojim milým klientom, stala som sa súčasťou ich životov. Dochádzala som k nim do bytov, domov, kde som sa venovala nielen ťažkej drine, lebo aj tak som to na začiatku vnímala, ale postupne sme sa stávali priateľmi. Vstupovala som predsa do ich intimity, nazerala do ich duše... Neraz sa mi stalo, že som sa pristihla pri spiacej žene Tonke, ktorá bola unavená, už nevládala ani dýchať, že premýšľam, ako i ona bola veselým dievčaťom, mladým žieňaťom s hlavou plnou ideálov, snov aj túžob. Ako si predstavovala svoju cestu inak, než sa jej život vyvinul. Vydala sa, porodila deti, žila, smiala sa, ľúbila, a teraz odchádza na druhý svet v mojej prítomnosti. Preto som sa  snažila dávať zo seba to najlepšie a vždy budem. Nie je to vždy med lízať, to iste nie. Ale ten pocit zadosťučinenia je na nezaplatenie. V tomto období pracujem v istom charitnom dome plnom mníšok. Starších i mladších. Zdravých, aj veľmi chorých. Občas si kladiem otázku, kde som sa tu vzala. Behám po schodoch, počuť ma až na štvrtom poschodí. Snažím sa vnášať do ich životov humor, lásku a porozumenie. Zrejme to nejakým zázrakom funguje obojstranne, lebo denne sa mi dostáva na oplátku za moju prácu láskavosti, pochopenia, úsmevu a vďaky. Takej tej ozajstnej, ktorú cítim v pohľade, v stisku ruky, v ich požehnaniach, ktorými ma zahŕňajú... Je to zaujímavé, ako ma prijali medzi seba, lebo ja nie som práve vzor nejakej veriacej osoby, som skôr liberálna katolíčka ako ma niektorí nazvali... Zastávam názor, že kto chce pomáhať, konať dobro s odhodlaním a srdcom na dlani, robí dobre. Tak... Napísala som o sebe dosť. Celkom iste som jedna z mnohých. Opatrovateľka. Dnes vyslovujem toto slovo s hrdosťou. Na  seba aj na svoje povolanie. Cením si prácu každej jednej z vás, ktoré ste opatrovateľkami telom i dušou. Vytrvajte, nerobíte to nadarmo...