Ildikó T.

07.11.2017

Často sa ma ľudia pýtajú, prečo som si vybrala práve prácu s ľuďmi v jeseni ich života. Popravde nikdy som si nemyslela, že by som raz robila práve túto profesiu, toto poslanie prišlo zo dňa na deň, bez nejakého plánovania.

Keď prišiel čas na zmenu profesie, moja cesta viedla do istého domova dôchodcov, no môj pracovný pohovor skončil neurčito so slovami, že mi zavolajú. Trochu sklamane, no s dúfaním som dorazila domov, ani som nedokončila dcére rozprávanie o pohovore a už mi zvonil mobil. Ihneď som ho zdvihla a na moje prekvapenie sa v ňom ozval hlas vrchnej sestry. Na druhý deň som mala prvú nočnú na novom pracovisku. Bola som plná očakávania, veľmi rýchlo som si uvedomila, že toto je profesia, ktorá je akoby vymyslená pre mňa.

Niekto vraví, že práca vyčerpáva, no mňa často práve naopak. Vidieť úsmev na tvári mojich klientov ma napĺňalo a stále napĺňa energiou. Ľudia v jeseni života sú citlivejší a vnímavejší ako ktokoľvek iný, k ich šťastiu stačí úsmev, neha, či jemný ľudský dotyk.

Čím dlhšie som v domove pracovala, tým viac som spoznávala ľudí okolo mňa a prehlbovala som si vzťah k nim. Tak to bolo i s ujom Rudom. Veľa sme sa rozprávali, mal mnohé príhody zo svojej mladosti, o ktoré sa veľmi rád podelil, potreboval len niekoho, kto si ho vypočuje. Rozprávali sme sa o všetkom, podelil sa so mnou o svoje spomienky radosti, ale i starosti. Toto ale nemohlo trvať večne. Z ničoho nič sa jeho stav začal zhoršovať, až prišlo k tomu, že sme vedeli, že už nebude dlho medzi nami. Toto sa stalo, práve keď som odchádzala na týždeň dovolenky. S ťažkým srdcom som sa odobrala na svoje voľno s tým, že uja Ruda som videla asi naposledy. Týždeň ubehol a ja som nastúpila do práce, no miesto smutnej správy ma kolegyne čakali s úsmevom na tvári a slovami: „Neboj sa, ujo Rudo ťa ešte počkal.“. Hneď som vykročila po chodbe až k posledným dverám, za ktorými býval ujo Rudo. Vošla som do izby, prešla priamo k nemu, chytila ho za ruku, sadla k nemu na posteľ. „Už som späť deduško.“, oslovila som ho, otvoril oči, usmial sa na mňa, a potom znova pokojne zaspal. Sedela som pri ňom až kým naposledy nevydýchol, no na jeho úprimný úsmev nikdy nezabudnem. Ešte dlho by som mohla hovoriť o príhodách v domove dôchodcov a o ľuďoch, ktorých som spoznala, ale i tu prišiel čas, aby sa aj táto kapitola môjho života skončila.

Po dlhých rokoch práce v domove som sa odhodlala pre zmenu. Nie pre zmenu profesie, len zmenu pracoviska. Rozhodla som sa opatrovať starších v domácom prostredí, čiže chodiť k nim domov. Každý človek je iný, starosti staroby spoznávajú inak. Niektorí sú spokojní so životom, dokonca sú šťastní, ale sú i takí, ktorí sa so starobou vyrovnávajú ťažšie.

Mnohokrát počujem otázku: „Nie si unavená?“. Zo srdca by som odpovedala: „Som, niekedy až tak, že sa pomaly ani neviem postaviť.“. No túžba pomôcť druhým ma naďalej poháňa.

Tiež mi dodávala silu babka, ktorú som deň čo deň navštevovala po dobu štyroch rokov.  Často ráno, keď som k nej vošla, už sedela na posteli a jej prvé slová patrili mne, jej prvé vety boli: „Už si tu? Aké je dnes vonku počasie?“. Vtedy som si aj v najťažších chvíľach uvedomila, že ma potrebuje, a keď si spomeniem na slová jej dcéry, poháňa ma to ďalej: „Čo by sme robili bez teba?“.

Veľkým posilnením sú pre mňa i spomienky na babičku, ktorú som navštevovala len krátko, no naveky som si jej usmievavé vítanie uložila do srdca. Babička bola už 10 rokov na lôžku, keď som ju začala navštevovať, a predsa bola vždy spokojná so životom. Pozerala televízor a usmievala sa, rada sa zhovárala, i keď počula už len so  slúchadlami. Síce sa vysporiadala so svojím údelom a život v kruhu svojich najbližších, ktorí jej prejavovali lásku, si užívala, predsa sa už veľmi túžila pobrať na večnosť. Rovnako ako za života, i na večný odpočinok, odišla s úsmevom.

Ďalšou dobrou skúsenosťou pre mňa bola babka, ktorá sa mi zo začiatku zdala ako milá a dobrá, nakoniec som ale zistila, že ma popravde ani nepotrebuje a svoje choroby len predstiera. Chodila som k nej tri roky, zo začiatku sme sa rozprávali a verila som jej každé jedno slovo, pomáhala som jej na každom kroku, ako to šlo, vrátane udržiavania záhrady i nákupov. Ako plynul čas, všimla som si jej falošnosť. Zaujímavé bolo, že kým som bola u nej, nezmohla sa ani na to, aby sama zišla schodmi, no ak som sa trochu omeškala, zrazu som ju našla ako pracuje v záhrade, alebo umýva schody. Uvedomila som si, že mňa nepotrebuje a rozhodla som sa svoju energiu a starostlivosť venovať niekomu, kto si ma zaslúži a naozaj potrebuje.

Z tejto zlej skúsenosti som sa ale poučila a osud ma znova zaviedol k dobrým ľuďom, k manželskému páru, kde je babička slepá a deduško má už viac než 90 rokov. Sú vďační za každé milé slovo i pomoc z mojej strany. Už keď k nim vchádzam, je cítiť ich úprimnú láskavú náklonnosť.

Táto práca ale nie je vždy vážna, ako v každej inej, i tu sú chvíľky a príhody, nad ktorými sa človek zasmeje i po rokoch. Večne radostné chvíľky sme zažívali s babkou Zitou, ktorá nebrala moje doberanie vážne, miesto toho mi ho vrátila rovnakou mincou. Chodila som k nej vyše šesť rokov, bola psychiatrickou pacientkou s neutíchajúcim zmyslom pre humor, no z jej choroby vznikali naozaj úsmevné situácie. O jednu by som sa s vami rada podelila:

Jedno ráno mi dcéra babky Zity volala v panike, nech rýchlo nasadnem do auta a idem pozrieť jej mamu, keďže je presvedčená, že v jej byte na prvom nadzemnom poschodí sú hady. Viac som nepotrebovala, letela som ako víchor do susedného mesta. Keď som vošla, čakal ma pohľad, aký som nikdy nečakala. Dvaja policajti po krk v ochrannom oblečení so slučkami na odchyt prehľadávali byt a babka kľačala vedľa záchoda hľadajúc hady. Moja prvá myšlienka bola, ako dokázala stará teta zavolať a presvedčiť policajtov, že má v byte hadov, ak slovensky nedokázala povedať súvislú vetu? Zasmiala som sa pri pohľade na nich a vysvetlila pánom, že dnes hadov nenájdu. Hneď potom som zavolala záchranku a prihovorila som sa babke, na čo mi povedala: „Boli tu dva hady! Matka s mláďaťom! A jeden z nich bol chlpatý!“. Táto babička bola plná zázrakov, už toľkokrát sme si mysleli, že sa blíži koniec a ona sa vždy a vždy vrátila, že keď som dostala oznámenie o jej odchode, myslela som, že je to len zlý vtip, či nedorozumenie.

Ako som už spomínala, každý starý človek je iný, niektorí sa len sťažujú a čakajú na zubatú, iní si život užívajú veľkými dúškami a nedovolia veku či hendikepom, aby ich obmedzovali. Ako príklad by som uviedla jednu moju večne energickú klientku, babku Máriu. Ak hovoríme o energetických bombách, ona je žijúcim príkladom, i keď „vďaka“ trombóze nemá jednu ruku, slovo „nemožné“ nepozná. Jej mottom je „Nie, ja sama, všetko sama, treba len chcieť!“.  Pritom sa každý deň stretáva so situáciami, ktoré sa nám môžu zdať nemožné, ak má človek len jednu ruku. Zamyslite sa napríklad, ako by ste len s jednou rukou otvorili nové očné kvapky? Ťažká otázka, ja sama som na to nevedela odpovedať, babka mala ale pohotovú odpoveď: „Vyšla som na ulicu, zastavila prvého okoloidúceho a požiadala ho, aby mi kvapky otvoril. Treba sa len vynájsť!“. Jej riešenia ma neprestávajú udivovať. Komu by napadlo polievať svoj kvetinový záhon z okna pohárom? Alebo zachytiť zeleninu nohami, aby ju mohla olúpať? Jej neoblomnosť by mohla byť príkladom komukoľvek. Užíva si život a nedovolí nečinnosti, aby ju vtiahla do depresie, radšej každodenne pripraví kŕmenie sliepkam, uprace si, umyje riad a pripraví jedlo mačkám.

Mohla by som ešte dlho pokračovať príhodami či osudmi ľudí, mohla by som hovoriť o ťažkých klientoch, ktorí si toho veľa vytrpeli, a predsa sa do poslednej chvíľky usmievali, ale aj o takých, ktorí sa len sťažovali, a pritom boli zdraví ako rybička, ale hlavné je, že ma práca napĺňa. Z mojich skúseností som sa naučila, že všetci starí ľudia potrebujú inú opateru, iné zaobchádzanie, niekomu stačí krátky rozhovor, niekomu spoločná prechádzka, no niekomu len toľko, ak ho niekto pozrie. Koniec koncov, všetci sme jedinečné a neopakovateľné osobnosti. Ľudia v jeseni svojho života sú citlivejší ako ostatní, stačí im prejaviť záujem a vypočuť si ich, preukázať im, že sú dôležití, a naopak, nie sú bezcenní. Pri starých ľuďoch si treba uvedomiť, že potrebujú našu pomoc viac ako deti, ale aj naopak, my by sme tu bez nich tiež neboli. Je dôležité, aby sme si dokázali uvedomiť ich zásluhy a s našou pomocou im ich aspoň sčasti odplatili. Všetci sme ľudské bytosti a ak chceme byť spokojní so svojim životom, keď sa raz ku koncu pozrieme späť, mali by sme sa správať ako ľudia žijúci pre ľudí. Nakoniec by som rada využila slová jedného veľkého človeka: „Komukoľvek môžeš pomôcť, pomôž rád, ba i celému svetu. Už dávno sa hovorí, že slúžiť a pomáhať sú vlastnosti vznešených pováh.“ (J. A. Komenský).