Diana Š.

02.11.2017

Pracujem ako sestra v nemocnici. Pracovala som aj ako ošetrovateľka v jednom zo zariadení pre seniorov. Napriek tomu by som sa touto cestou rada podelila o svoj súkromný príbeh. Mama bola veľmi silná osobnosť. Rozvážna, rozumná, v spoločnosti obľúbená, a hlavne nás, tri dcéry, mala veľmi rada.

Stále vedela poradiť, no aj napomenúť, či skritizovať a usmerniť, ak to bolo potrebné. Bola naša „kamarátka“, s ktorou sa dalo o všetkom porozprávať. Bola obľúbená aj medzi kolegyňami, kde tiež vedela pomôcť a poradiť. Kolegyne ju mali preto tiež rady.

Povedala by som, že bola až príliš dobrá pre tento svet. A bola to tiež pekná žena, ktorá rada tancovala, smiala sa a zabávala, ale hlavne mala veľký zmysel pre rodinu, ktorej dávala zázemie a teplo domova.

Všetko sme to brali ako samozrejmosť, až kým neochorela na rakovinu žlčníka vo veku len 51 rokov. Diagnóza bola od prvej chvíle veľmi vážna. Išlo o rakovinu žlčníka v pokročilom štádiu. Lekári povedali, že záchrana života možná nie je, len jeho predĺženie, no nikto sa neodvážil povedať, ako dlho. Mama vedela pravdu, no nie úplnú, aby vládala bojovať.

Začal sa takmer ročný boj s pravidelnými návštevami na onkológii, konzultáciami s lekármi. Znášala to statočne, chcela veľmi žiť. My sme chceli, aby žila, pretože sme si to nevedeli bez nej predstaviť. Verila, že sa uzdraví. Psychicky sme ju povzbudzovali, aby liečbu nevzdávala. Hoci sme tri sestry, väčšinou som pri nej v tom čase stála ja, pretože som na to mala časový priestor, nie preto, žeby sestry nechceli, ale nemohli. Jedna študovala mimo mesta na vysokej škole psychológiu a druhá mala vlastnú rodinku a malú dcéru, o ktorú sa bolo potrebné starať. Ja som bola v tom čase ešte slobodná a bezdetná. Samozrejme, aj oni povzbudzovali a pomáhali, ako sa to len dalo. Ja som v tom čase študovala posledný rok na vysokej škole ošetrovateľstvo. Som zdravotná sestra, preto som liečbe rozumela možno lepšie ako iní v rodine.

Prešla jeseň, zima, jar a prišlo leto. Vtedy sme už videli, že dlhý čas nám nezostáva. Mama už bola vychudnutá, unavená chorobou, zmierená aj s odchodom z tohto sveta. Sme veriaca rodina a táto skúsenosť, aj keď to bolo veľmi „boľavé“, nás ešte viac duchovne posilnila. Mnohokrát počas týchto posledných mesiacov mi vravela, že bude stále na nás dávať pozor, pomáhať nám, aj keď tu už nebude, aby sme na to nezabudli. Bolo neskutočne ťažké to počúvať, ešte ťažšie bolo na to odpovedať. Ale stále som si ju vypočula, čo mala na srdci, čo ešte chcela povedať, no ja som neodpovedala. Nebola som schopná kvôli žiaľu, ktorý som cítila. Veľakrát som pri nej sedela, keď ona plakala, utešovala ju, alebo len tak pri nej sedela a slzy mi tiekli tiež, pretože som nevedela, čo mám povedať. Počúvala som jej strach z neznámeho po smrti, jej príbehy zo života...

Až prišiel deň, keď sa už v chemoterapii pre zlé krvné výsledky pokračovať nedalo. Vzali sme si ju domov. Stále mi vravela, že chce umrieť doma, nie v nemocnici. Dve noci predtým ako zomrela, bola celú noc nepokojná, vôbec nespala. Chcela chodiť, no chôdze sama už schopná nebola pre mohutný opuch nôh. Celú noc som s ňou bola hore, chodila s ňou, kde chcela. Podopierala som ju pri chôdzi. Po tejto noci som mala pocit, že už ďalej nevládzem, bola som vyčerpaná a unavená, ale viem, že mama  bola vyčerpaná ešte viac. Striedali sme sa pri nej, ďalšiu noc pri nej presedela teta, jej sestra. Nasledujúci deň preležala celý deň v kóme. Verím, že podvedomie v takejto chvíli všetko počuje a prijíma. Púšťali sme jej hudbu, ktorú mala rada, ani na chvíľu sme ju nenechali osamote. Stále sme pri nej niekto sedeli, držali ju za ruku. Keď k nej prišla (vtedy ešte) jej jediná 4-ročná vnučka a oslovila ju „babka“, zareagovala zdvihnutím ruky. Dovtedy sa ani nepohla. Zomrela v ten večer o 18. hod. Bola nedeľa. V tej chvíli som bola pri nej len ja. Videla som jej posledný výdych.

Rozlúčili sme sa s ňou jedna po druhej, poďakovali za všetko, aj poprosili o odpustenie, ak sme ju niekedy hnevali (ako všetky deti vedia).

Dožila sa mojich štátnic, no nedožila sa mojich promócii. Zomrela vo veku 52 rokov. Bolo to veľmi náročné obdobie pre všetkých. Veľkou emocionálnou oporou mi boli moje dve tety – mamine sestry. Keď sa na to spätne pozerám, neviem či by som to všetko znova zvládla.

V tom období, keď sa to však všetko odohrávalo, som bola schopná a dosť silná urobiť pre zdravie a vyliečenie blízkeho človeka čokoľvek. Človek nikdy nevie, čo dokáže, pokiaľ mu to život neukáže.

Verím, že mama je stále s nami a dáva na nás pozor, potvrdilo sa nám to viacerými spôsobmi po tom, čo odišla. Ona odišla, ale jej láska nás nikdy neopustí. Stále ju ľúbime a myslíme na ňu.

Preto je potrebné si život vážiť, vážiť si ľudí okolo seba a byť pri umierajúcom, ak to je možné v tej chvíli, keď sa jeho fyzický život mení na duchovný.

Ak budeme nablízku pri umierajúcom, ktorý nás miloval, spoznáme väčšiu, rozsiahlejšiu dimenziu ľudského bytia.

Od maminej smrti prešlo už 8 rokov, no nie je deň, aby sme na ňu nemysleli.

Ja som sa medzitým vydala, mám dve krásne, nadmieru „živé“ deti. Chlapčeka a dievčatko. Viem, že mama nás vidí a z vnúčat sa teší. Deti babku poznajú, rozprávam im o nej, poznajú ju z fotiek, vedia, ako sa volá, aj to,  že býva v "nebíčku“.

 

Dcéra Diana