Môj príbeh: Cesta

Emília K.
31.10.2017

Môj príbeh sa začal pred piatimi rokmi. V tom roku som prišla o dvoch najmilších ľudí v mojom živote, mamu a manžela. Skončila sa jedna spoločná cesta našich životov a ja som sa len veľmi ťažko vyrovnávala so stratou najbližších, o ktorých som sa dovtedy starala. Stále som rozmýšľala, čo budem robiť, ktorou cestou sa vydať.

Vrátiť sa do kancelárie, sedieť stále na jednej stoličke a pozerať do počítača? Táto predstava ma desila. Žienka domáca som tiež nemohla byť, lebo dôchodok bol relatívne ďaleko a účty treba platiť. Po porade s mojimi dospelými deťmi som sa rozhodla, že sa prihlásim na kurz pre opatrovateľov, veď aké-také skúsenosti som už mala, keďže som doopatrovala svoju mamu i manžela.

Tak sa začala moja nová cesta životom. Do kurzu chodili rôzni ľudia, aj takí, ktorí chodili pracovať do zahraničia už ako opatrovatelia. Mali rôzne skúsenosti v rodinách,  dobré aj zlé, smutné aj veselé, a mňa, pravdupovediac, táto predstava odlúčenia od rodiny veľmi nelákala. Na prax sme chodili do zariadenia pre seniorov, a keď som videla tváre tých starkých, o ktorých sme sa len na tú krátku chvíľu starali, nadobudla som tu presvedčenie,  že moje miesto je tu, doma, v tejto krajine a možno aj v tomto zariadení. 

Pracovať som napokon začala v inom zariadení sociálnych služieb, starkí sú tu tiež ako v tom prvom, len sú mi bližší, milší. Na svoj prvý deň si pamätám ako dnes. Vstúpila som na oddelenie a hneď ma chytila za ruku malá útla starenka a spýtala sa ma, či tu tiež bývam. Odpovedala som, že tu budem pracovať, ona sa usmiala a povedala: „To je dobre.”. Aj toto milé a úprimné stretnutie ma utvrdilo v tom, že som sa rozhodla správne. Vydala som sa na cestu, na ktorej som spoznala veľa ľudských osudov a aj príbehov, ktoré mi rozprávali, alebo ktoré sme už zažili spolu. Práca opatrovateľky je náročná a vyčerpávajúca a veľakrát s kolegyňami rozmýšľame, koľko ešte znesieme, ale potom prídu chvíle, úplné maličkosti, pre ktoré sa oplatí ráno vstať a robiť to znova.

            Na schodoch každé ráno stretnem pani Zuzku, ktorá ide von na  „jednu zdravotnú”, pani Katka sa spýta aj desaťkrát denne, aký je dnes deň a čo bude na obed, pani Štefka je stále na odchode domov, lebo v tomto internáte bude bývať len krátko, pani Marienka, ktorá s nesmiernou trpezlivosťou nesie svoj kríž bolesti a utrpenia už niekoľko rokov v nádeji, že bude lepšie a nevzdáva sa. Myslím na starkú Terezku, ktorá už nie je medzi nami, ako každé ráno prišla do jedálničky, ostala stáť pri stole a všetkým dala požehnanie. Bez neho by asi ani deň nebol dňom. Škoda, že som si ho nezapamätala. A potom tu bol Milanko, milý, úprimný, dobrosrdečný, životom ťažko skúšaný človek. Mal také šibalské malé oči, hoci duša bola smutná, tie oči boli veselé. Na tie sa nedá zabudnúť.

Sú to všetko ľudia, ktorí žijú alebo žili s nami v zariadení spolu s ostatnými. Je to len malé zrniečko piesku, malá kvapka v mori ľudských osudov, ktoré prežívame spolu s nimi na našej ceste životom. Snažíme sa im na nej čo najviac pomáhať, priblížiť im domov, ktorí už mnohí nemajú a domovom im je teraz naše zariadenie. Milý úsmev, pohladenie alebo len samotná prítomnosť opatrovateľky pre mnohých z nich znamená veľmi veľa. Tešia sa na to, kedy príde do práce a budú sa  môcť s ňou porozprávať o tom, čo sa stalo, čo  robili alebo len, jednoducho, čo jedli a ako sa vyspali.

Mám skvelé kolegyne, bez ktorých by sa táto práca nedala zvládnuť. Sme tím, v ktorom sa môžeme spoľahnúť jedna na druhú.