Gabriela K.

31.10.2017

Moja práca je miestom, ktoré ma napĺňa príbehmi až po okraj. V maličkých izbičkách spia a zobúdzajú sa celé životy, v úplnej nahote a pravdivosti, v očiach človeka, vo vráskach, ktoré napísal čas, v sivých vlasoch, v ktorých sa ako na notovej osnove dá prehrať celá pieseň života...

Volám sa Gabriela. K tejto práci ma viedla dlhá cesta. Tisíce krokov oddeleniami interného, stomatochirurgie, „ára“, urológie... Víťazstvá a sila života. Videla som šťastie, videla som bezradnosť, zúfalstvo, strach, ale aj nádej a chuť žiť. Práca ma veľmi teší, dáva mi zmysel, no akoby niečo chýbalo: viac priestoru na dotyk s človekom, viac priestoru na rozhovor. Neustála „hektika“ nemocničných oddelení mi akoby ukrajovala z času byť viac s pacientom. A vo mne rástla túžba niečo zmeniť. Domov dôchodcov. Domov dôchodcov? Rozhodla som sa.

Vitajte v mojom svete, kde každý deň prináša svoj príbeh. Tento je jeden z mnohých..., spomienka:

„Pochválen buď, dobrý deň, babičko!“ „Naveky. A Ty si čia? Teba som tu ešte nevidela.“ „Ja som tu nová, volám sa Gabika. Vy ste pani Anna, však?“ Babka na mňa pozrela cez okuliare, ktoré už dávno doslúžili. „Priniesla som vám lieky.“ Do trasľavej rúčky som nasypala za hrsť liekov. „Máte ich neúrekom.“ „A to všetky treba?“, spýtala sa. „Treba babičko. Máte aj na tlak, srdce, močenie i od bolesti.“ „Hej, od bolesti treba. Tá ma sužuje. Aj srdce, aj to občas trepoce, veď zažilo svoje. I vojnu, i biedu. Začínali sme z ničoho. Vojna nám vzala strechu nad hlavou. Ja sama s troma deťmi. Ťažko bolo, ale školy dokončili, aj robotu majú. Veď preto som tu, že furt len do roboty, nestíhajú. Aj vnúčatá, tie sú po svete, už ani neviem kde-kade. Možno prídu, keď budú mať voľno. Už dávno neboli. A deti, tie sa určite zastavia, keď príde penzia, lieky vyplatiť, aj čo to doložiť, aby bolo dosť. Penzia malá. Aha, tu ich mám na obrázku. I krížik nech ich ochraňuje, veď mne už veľa netreba. Iba kebyže častejšie zašli. I do záhradky, veď vieš do nášho parku, na vozíčku. Vidíš, už mi nohy neslúžia. Veď sa nachodili, pozri ruky, narobili sa i na cudzích, ale taká bola doba. Robiť stále trebalo. Možno prídu v sobotu, alebo v nedeľu. Budem sa z omše ponáhľať, keby prišli... Len Ťa zdržujem dievča a robota ti stojí. A na raňajky mliečko, to ľúbim, jaj veď som sa ho nadojila za mlada. To rada spomínam. Veľa si pamätám, čo bolo dávno, len to, čo bolo včera, akosi zabúdam. Ďakujem za lieky.“ „Veď ja ešte prídem babičko, keby ste dačo potrebovali, len zazvoňte.“

A každý deň či noc počúvala som babičku ako princ z rozprávky počúval Šeherezádu. Vždy nový príbeh, smutný či veselý. Dni, noci podávali si kľučky, jar vystriedala zimu. Horúce leto rozveseľovalo babičkinu tvár, že v čase dovoleniek predsa len ktosi príde. Jesenné lístie sfarbilo svet, dažďové kvapky poumývali už holé konáre a zima sa začala vkrádať pod kabát času.

„Dobré ráno, babičko! Ako ste sa vyspali? Dalo sa, či sa Vám niečo pekné snívalo?“ „Ej, snívalo sa mi. Všetci prišli, aj koláče napiekli a nanosili, veď to by som ani nepojedla. Veď aha, už mám len jeden zub, aj ten sa mi kýve.“ „Tak teraz isto prídu, keď sa Vám to zdalo. Akurát dnes sa kúpeme, budete čistučká, voňavá. Vlásky umyjeme, vyfúkame, učešeme, budete ako zamlada. Teplá vodička, tá vás zohreje.“ „To mi treba, dnes mi je dáko zima. I deku som si na noc dala i ponožky a sveter. Sama som si ho plietla...“

„Tááák a hotovo, teraz už môžu prísť, navoňaná, čistučká, vlasy krásne, biele ako sneh.“ „Veď som ich nikdy nefarbila. Dobre moja, tak len ma prikry, ešte si podriemkam, pospím, zohrejem sa trochu...“

Zaspala... Na tvári úsmev, ruky zopäté v modlitbe tuho stískajúc ruženec.

Zaspala... A sen sa naplnil... Prišli všetci... Iba ona už odišla...

Aj keď stále je tu. V nás (v spomienkach).

Ďakujem, babička!