Miško

Andrej J.
30.10.2017

Moje prvé stretnutie s Miškom bolo rozpačité. Pozeral na mňa nedôverčivo. „Miško, toto je Andrej, ktorý sa o teba bude starať.“, oznámila mu službukonajúca opatrovateľka. Jeho reakcia bola originálna. Natiahol ruku a jeho dlaň veselo dopadla na moju hlavu. Super! Uvítací protokol máme za sebou. Bol som informovaný o jeho reakciách podobného typu, ale až také „vrelé“ privítanie som nečakal. Toto bol začiatok nášho spoločného putovania.

Miško meria 207 cm, má krásne nezábudkové oči, miluje sladkosti a jogurty s akoukoľvek príchuťou. Zbožňuje časopisy, zvlášť s obrázkami autíčok a snehuliakov. Autista v kombinácii s mentálnou poruchou. Nevypočítateľný a nevyspytateľný. Z relatívneho pokoja prejde do agresívneho ataku bez zjavnej príčiny. Na dve doby prevráti vozičkára. Prvá doba – uchopí vozíček, druhá doba – prudkým pohybom smerom nadol prevráti vozíček aj s jeho pasažierom. Pri nečakanom stretnutí vo dverách reaguje impulzívne a prichádzajúceho zachráni len dobrý reflex. Prax nás naučila predvídavosti, no nie všetko sa dá predvídať. A niekedy sa nedá predvídať vôbec nič. Napríklad prevrátenie misky s jedlom a hrnčeka s nápojom pri obede. Do jedálne sme preto začali chodiť o pol hodinu skôr, aby nebol rušený inými. Po jedle Miškovi utierame pusu. Desaťkrát bez problémov, pri jedenástom pokuse kategoricky protestuje rýchlym pohybom pravej ruky. Vybudoval si skrátka imidž nebezpečného útočníka, pred ktorým sa treba mať na pozore. Po zariadení sociálnych služieb sa preto nemôže pohybovať sám. Chránime tak jeho, ale aj všetkých okolo neho. Dráždia ho nositelia okuliarov. Lepšie povedané nie oni, ale okuliare samotné. Po Miškových zásahoch okuliare často zmenili svoj pôvodný tvar. Tie moje oddychujú na stolíku vždy, keď sa obliekame. Pamätám si, ako som stuhol, keď ich po prvýkrát zobral do ruky. Až omnoho neskôr som pochopil, že mi ich chcel iba podať. Teraz to robí často a ja mu vždy poďakujem. Čoraz častejšie udivoval drobnými prekvapeniami a pomaličky, ale veľmi pomaličky odhaľoval svoj skrytý potenciál.

V jedno dopoludnie sedel v indiánskom sede nad hŕbou časopisov. Počas jeho „samoštúdia“ som vybral z knižnice jednu z kníh a chvíľu som listoval. Miško sa venoval časopisom a nevšímal si ma. O dva dni sme opäť trávili voľný čas v tej istej miestnosti. Miško zobral presne tú  istú knihu a vložil mi ju do rúk. Má úžasný postreh a perfektnú pamäť. Nerozpráva. Komunikuje posunkami, pohľadom a úsmevom. Napriek tomu s ním veľa komunikujeme a on so záujmom počúva.

Na diskotékach konaných v našom zariadení sa mu páči, pretože hudbu miluje. Do tanca sme ho však príliš ťahať nemohli, nedopadlo by to dobre. Po čase si sám vytvoril vlastnú tanečnú kreáciu. Dal si ruky na bedrá a krútil driekom zľava doprava a späť. Trvalo to síce iba pár sekúnd, ale bol to tanec. Jeho tanec. Už ste niekedy tancovali na spev vtákov? Nie? Miško áno. V jedno slnečné ráno k nám cez otvorené okno prenikalo nádherné trilkovanie spevavcov. Ukázal prstom smerom von a predviedol už spomínanú choreografiu vo vlastnej réžii. Treba pripomenúť, že tento jeho „minitanec“ vždy vyčaroval na jeho tvári úsmev.

Mal panický strach zo strihania vlasov. Pred desiatimi rokmi sme ho dvaja držali, aby ho kolega mohol ostrihať a mali sme čo robiť. Dnes ukazuje na vlásky, ktoré ešte nestihli dorásť, sadá si v kúpeľni na stoličku a čaká na strihanie.

V jeden zasnežený večer sme sa prechádzali v exteriéri nášho zariadenia. Miško niekoľkokrát ukázal na sneh a vzápätí na stenu budovy. Pri umelom osvetlení vyzerala totiž stena aj sneh ako keby boli tej istej farby. Uvedomil som si to až pod vplyvom jeho gesta. Pri takýchto objavoch ho vždy chválime a on sa teší, keď porozumieme jeho malým posolstvám.

Pamätám sa, keď sa pred niekoľkými rokmi kompetentní vyjadrili, že Miško stagnuje a nie je u neho badať žiadny progres. Dnes už s istotou viem, že to nie je pravda. Jeho agresívne prejavy mohli byť jednoducho vyjadrením frustrácie z toho, že nerozumieme jeho myšlienkovému svetu. A z toho zrejme pramenil aj nedostatok dôvery voči všetkým, ktorí ho na jeho ceste poznania vedú. Trvalo to dlho, kým sme si jeho dôveru získali. Každé ráno sa vystískame a dáme si pusu (pozor, dať si pusu znamená priložiť líčko na líčko). Je to ten najlepší štart do každého začatého dňa. Počas dňa mu spievam a on sa teší (asi nemá hudobný sluch). Ešte sa stane, že na niekoho natiahne ruku, ale to je skôr prieskumný manéver.

Toto nie sú slová vypočítané na efekt a nič z napísaného (okrem mena) nie je vymyslené. Chcem poďakovať všetkým, ktorí Miškovi akokoľvek pomohli a pomáhajú a zaželať im veľa sily a trpezlivosti.

Ako chlapec som vyrastal na dobrodružných románoch. Kto by si nezaspomínal na Jacka Londona či na nesmrteľných indiánov Karla Maya. Ale najdobrodružnejšie, najzaujímavejšie a najkrajšie príbehy píše sám život.