Kde si, môj Alfréd?

Mária B.
30.10.2017

Na svoj posledný turnus do Rakúska som odchádzala ako vždy s úsmevom, v pohode. Čakal na mňa môj klient Alfréd, multikultúrny pán milujúci Taliansko. Naša cesta v aute ubiehala rýchlo. Zišla sa tu nová partia žien a pán šofér. Debatovali sme spolu o deťoch, rodine, chorobách, radostiach a starostiach doma, aj v Rakúsku. Zoznámila som sa s pani Jarkou, ktorá pracovala v našom meste, chodila na moje gymnázium, a tak o školské spomienky a úsmevy nebola núdza. Ešte aj šofér sa pridal s úžasnými vtipmi. Zrazu sme boli „v mojom dome“.

Čakala ma moja striedačka a dobrosrdečný Alfréd. Náš klient, 83-ročný fešák so širokým úsmevom, 190 cm vysoký chlapisko, sivovlasý, s rukami ako lopaty. Vždy, keď prišlo auto s opatrovateľkami, vyštartoval zo svojho vysedeného čierneho kresla. Nikdy by mi nenapadlo, že to môže byť aj ináč. Usmieval sa zoširoka, jeho prajné modré oči žiarili, ručiská roztiahnuté a to jeho: „Čau, čau Mária!“.  Silné priateľské objatie znamenalo, že ako sme sa rozišli, tak aj zišli, teda v zdraví. Po príchode som si vždy sadla na stoličku oproti nemu a ako straka – rapotačka mlela, čo som celý mesiac doma robila, ako sa má manžel, deti, vnúčatá, moji rodičia. Alfréd hneď nezabudol poznamenať, aký je rád, že som tu a rozprával, čo mali nové s mojou striedačkou. Každému, kto k nám prišiel na návštevu sa chválil, aké mal šťastie, že mu agentúra poslala dve úžasné opatrovateľky. Kolegynka s prianím všetkého dobrého, a hlavne zdravia, sa s nami rozlúčila a viezla k svojej rodine. Vždy nás čakala skvelá večera a my dvaja sme pokračovali v debate ďalej. Mne, ani Alfrédovi, sa ústa od môjho príchodu o pol ôsmej večer až do desiatej nezavreli, aj napriek konzumácii jedla. Bolo jasné, že nás čaká 28 dní, ktoré spolu strávime. No, nám dvom „ukecaným“ nesmela ujsť žiadna minúta. Počas mojich 10 mesačných turnusov sme prebrali tradície ako v Rakúsku, tak na Slovensku, 2. svetovú vojnu, politiku v celom svete, emigrantov, voľby, cirkvi, krstiny, pohreby, no taká „všehochuť“. Špeciálnou kapitolou bola jeho mama, narodenie, starí rodičia a potom láska jeho života Blanka. S ostatnými slovenskými striedačkami, ktoré k nám chodili na kávu a zmrzlinu, sme dali nášmu klientovi dodatok k menu, a to Alféd – karavanista. Miloval svoj karaván. S manželkou na ňom precestovali celú Európu. Jeho snom bola dovolenka so mnou v Taliansku, v jeho obľúbenom San Marine. Mala som šoférovať jeho 9,5-metrový karaván, no napriek urputnej snahe sa mu nepodarilo presvedčiť ma šoférovať ho. Má aj krásny mercedes s čokoládovou metalízou, ktorý som šoférovala veľmi rada. S Alfrédom na mieste spolujazdca som navigáciu nikdy nepotrebovala. Ráno po príchode na turnus som sa zakaždým zvítala aj s „mojim autom“ pohladením kapoty a vetou: „Kamarát, už som tu, dovolenka ti skončila, tak sa priprav, navigátor čaká!“. Spoločne sme prebrázdili cesty zeleného Steiermarku. V lete sme videli aj STIFT VORAU a STIFT MELK, ozdobu Rakúska, Graz, Viedeň. V STIFT MELKu sme sedeli spolu pri Dunaji a pozerali, ako sa otáčajú obrovské výletné lode. Alfréd popíjal pivko, ja džús, pri reštaurácii istej jeho známej. Začali sme debatu s ďalšími výletníkmi, ktorí priplávali loďou zo Švajčiarska. Keďže som vychvaľovala Slovensko, Tatry, kultúrne pamiatky a nezabudla poznamenať, aby sa prišli  pozrieť na naše krásy, pristavili sa pri nás Slováci s pekným pozdravom: „Dobrý deň!“. Odhalili ma moje slová o krásach Slovenska, keďže títo sa smiali, že žiadna ženská hoci rozprávajúca nemecky, nebude vychvaľovať Slovensko v STIFT MELKu, pokiaľ nie je Slovenkou. Takže ma páni z Oravy odhalili. Aj Alfréd s nimi komunikoval, keďže vedel veľa českých, slovenských, aj srbských slov. Učil sa veľmi rýchlo. Naše výlety boli úžasné. Plné nových zážitkov a potom spomienok. Aj teraz hneď po príchode na posledný turnus Alfréd riešil, ktorým smerom sa vyberieme tentokrát. Na výlet sa akosi prvé dni zabudlo kvôli dažďu a týždeň turnusu prešiel rýchlosťou Nickiho Laudu. To bola aj moja prezývka, ktorú mi dal Alfréd, aby hneď každý nerozumel našej tajnej debate. Prichádzala nedeľa a s ňou telefonát vnučky Kerstin, že príde na návštevu s manželom Thomasom, aby sa s jej dedkom zoznámil. Táto návšteva bola, podľa môjho názoru, spúšťačom všetkého, čo sa o 72 hodín udialo. Návštevníci meškali dve hodiny. Nevedeli sme sa ich dočkať, no nakoniec boli príjemní a srdeční. Urobila som im kávu a priniesla aj koláč. Srdečne spolu debatovali. Neskôr vytiahli fotky zo svojej svadby spred roka. Chceli sa pochváliť, keďže dedovu účasť zrušili pár dní pred jej konaním, pretože je starý, nevládze sa najesť a musel by cestovať 250 km. Ortieľ bol jasný: „Nech sedí doma.“. Veľmi sa to vtedy dotklo nielen jeho, ale aj nás so striedačkou. Prišlo mu veľmi ľúto, keď na fotkách boli Thomasovi tiež „zaplienkovaní“ starí rodičia, dokonca s diagnózou demencia, spolu so svojimi opatrovateľkami. Náš Alfréd bol vždy dobrým spoločníkom a mal zmysel pre humor. Veľmi rád by sa bol zúčastnil na tejto svadbe. Svadbe svojej jedinej vnučky. Z fotiek videl, že z celej rodiny tam chýbal len on. Do môjho mobilu som im urobila spoločnú fotku ako pamiatku pre Alfréda na ich návštevu. Keď odišli, zostalo v obývačke ticho. Pochopila som, nech idem preč. Zrazu Alfréd ostarol minimálne o 10 rokov. Sedel a rozmýšľal... Potom som pripravila večeru a on začal rozprávať svoju životnú „story“. Toľkokrát som to počula, ale bola som trpezlivá. Chcela som, aby sa vyrozprával, potreboval to. Prešlo 72 hodín od návštevy vnučky. Alfréd sedel vo svojom kresle, ja na stoličke, sledovali sme dokument o Afrike. Prišla jeho vždy usmiata sestra Erika na návštevu so svojím psom. Začala sa debata aj o nedeľnej návšteve, až som zabudla urobiť kávu. V kľude sme debatovali a ja hovorím: “Alfréd bude pol piatej a čo si nesťažuješ, že mám sklerózu. Idem priniesť kávu a koláče.“. Usmial sa. Odišla som všetko pripraviť a on pokračoval v debate so sestrou. Priniesla som všetko na podnose. Podávam mu kávu a zrazu niečo čudné, nepočujem jeho: “Danke!“, ďakujem. Tvár zmenená. Pravé oko stiahnuté, kútik úst vpravo spadnutý a on nič nepovedal, len ukázal, že chce ísť na WC. Pomohli sme mu s Erikou sa postaviť, čo bežne robieval sám. Uchopil rukami rolátor a vybral sa na chodbu. Pozerám, ťahá ho do pravej strany. Jeho sestra sa zberala na odchod. V tom mi doplo: „Je zle, veľmi zle.“. Uchytila som ho pod pazuchy a kričím: “Erika rýchlo stoličku, rýchlo!“.  Vydávala som automaticky ďalší povel: „Rettung!“ a diktovala som jej číslo 1144. Ona pokojne, že pohľadá číslo obvodného lekára. Ja som zasa vydala generálsky povel: „SCHNELL, RETTUNG! NUMMER 1144!“ Držala som ho, aby sa nezosypal, lebo ho ťahalo len na pravú stranu. Keďže bývame na hlavnej ceste na Viedeň a Graz, mali sme záchrannú službu naozaj v dome bleskovo. Pokiaľ jeden záchranár pokúšal skontrolovať reakcie môjho Alfréda, druhý okamžite volal sanitku s prístrojmi, keďže oni lekára nemali, len prevážali pacienta. Maximálne do dvoch minút bola sanitka s prístrojmi pred domom. Pani doktorka za pochodu vydávala povely: “Kartičku, popis liekov!“. Všetko som sa snažila bleskovo priniesť, ale správa z nemocnice bola 2-ročná, tak som odtrhla zo všetkých liekov názvy a dala som ich do sáčka. Podala som ich záchranárovi. So širokým úsmevom sa mi pani doktorka poďakovala a zahrnula množstvom otázok. Zvládla som na ne odpovedať bez paniky. Sestra Erika si išla vonku sadnúť na lavičku. Keď ho dávali na vozík ležať, ešte som upozornila nepríjemným tónom, že Alfréd nedokáže ľahnúť rovno, nech mu dajú vankúše. “A dva!“, kričala som. Pani doktorka ukázala palec hore a jej odpoveď s úsmevom: “Jawohl, generál!“, ma riadne zahanbila. Pohladkala ma po pleci, poďakovala sa a povedala:  „Si úžasná moja.“. Vnímala som ju, že treba prísť do Oberwartu, lebo tam je špecializovaná nemocnica na neurológiu. Aj my máme v našom meste novú, ale na tieto diagnózy sa nešpecializuje. Rýchlo odišli a ja som spustila taký plač, ako keby mi odišiel najbližší človek môjho života. Stres povolil a plač sa nedal zastaviť. Alfrédova sestra krútila hlavou a povedala: „Prídem o 15 minút, čo tak plačeš? Je starý, je normálne, že zomrie.“. Zostala som ako obarená a vzlykala som ďalej. Som taká citlivka. Keď mám radosť plačem, keď smútok, rumázgam tiež. No čo už. Žijem s tým 54 rokov, len tak ľahko sa to zmeniť nedá. Dedo by povedal: “Deine Kopf ist nicht in Ornung, Maria!“. Ešte stále mi nenapadlo, že sa blíži záver opatrovania môjho milovaného klienta. On bol mojim učiteľom nemčiny, otcom, dedom, spoločníkom, proste všetkým v novom domove v Rakúsku. Pri návšteve v  nemocnici pán doktor nezabudol pochváliť mesto a firmu, kde som kurz robila, čo ma veľmi potešilo. Počula som však od neho jasnú diagnózu, SCHLAGANFALL s tým, že postihnutá by mala byť len trocha reč, vďaka tomu, že mu bola rýchlo poskytnutá lekárska pomoc. Ležal na „intenzívke“, ale keď ma zbadal, nezabudol na pozdrav: „Čau, čau!“, no meno už nedokázal povedať. Verila som, že sa z toho dostane. Navštevovala som ho pravidelne každý deň. Na tretí deň už sedel v kresle a učili sme sa piť samostatne vodu z pohára. Bola som natešená, ako napreduje. Robil malé „veľké“ pokroky. Zjedol všetko, čo som mu priniesla. Jogurty a výživu, len zazeral, aby nás nevidela sestrička. Apetít mal veľmi dobrý. Po piatich dňoch zistili lekári poškodenie aorty a mne sa zosypal môj pracovný svet. „Nicky Lauda“ šoféroval v tento deň pomaly. Prišla som do nášho krásneho domčeka s nádhernou „Wintergarten“, kde bolo kopec „Blumenov“, ktoré nám všetci závideli. Sadla som si na jeho stoličkový výťah a začala plakať. Potom som zavolala jeho dcére, ktorá býva 250 km ďalej, že to s jej otcom nevyzerá dobre. Akurát mi chcela po rozhovore s lekárom volať, nech sa pobalím. Vyšla som vonku, pretože som potrebovala niečo robiť. Myslela som, že od žiaľu ma zadusí. Sadla som si na traktor s kosačkou a pokosila záhradu. Unavená, bez večere, išla som spať. Ráno len s kávou som všetko upratala. Sadla do auta, zobrala so sebou veniec, ktorý som kúpila pre jeho milovanú Blancu a odniesla na cintorín. Cestou z cintorína som sa v mojom milovanom „meďáku“ povozila ešte raz po našom meste. Rozlúčila sa. Moje oči objímali všetko, čo som za tie mesiace mala možnosť spoznať. Najťažšia bola aj tak rozlúčka s domom. Blúdila som po izbách a očami sa snažila zachytiť všetko pekné. Pozerala som dookola a pýtala sa: „Kde si, môj Alfréd? Idú Vianoce, máme predsa dohodnutú tortu, mala som ti upiecť Schaumrolle a pripraviť slovenskú štedrú večeru.“. No Vianoce budú, ale bez neho. A ja sa budem obzerať a pýtať: „Kde si, môj Alfréd?“.