Verona G.

30.10.2017

Bývam na dedine už 24 rokov. Keď som prišla z mesta, nevedela som, že si starší ľudia potrpia na to, aby boli pozdravení. Zdravila som sa len tým, ktorých som poznala. Raz ma jedna „tetuška“ poriadne zahanbila s tým, že sa opýtala, či sa na ňu hnevám. Vysvetlila mi, že na dedine je to iné ako v meste, tu vraj treba zdraviť každého. A tak som sa zdravila každému. Pomaly som spoznávala ľudí v dedine, ale hlavne som sa venovala tým starším.

Teta, ktorá ma tak zahanbila, sa volala Zuzana. Začala som k nej chodiť, obslúžila som ju. Išla som jej do obchodu, či pomohla v záhradke atď. Ona ma učila prácam na dvore, okolo hydiny a všetkému, čo ľudia na dedine robievali. Ale hlavne ma naučila vážiť si ľudí, starších ľudí. Zamilovala som sa do práce pomáhať starším ľuďom. Nikdy som sa však nestretla s ľuďmi, ktorých bolo treba prebaliť, či dať im jesť, piť... Nemala som poňatia o tom, čo taká staroba vyžaduje. Túžila som po tom, aby som mohla pracovať s ľuďmi, ktorí to potrebovali, modlila som sa a prosila Pána Boha, aby sa mi tento sen splnil. Prihlásila som sa na kurz „opatrovateľstvo“, dokončila som ho v roku 2010 a hneď som si dala aj žiadosti do domova dôchodcov a domova sociálnych služieb. Bála som sa toho, čo ak ma zoberú hneď a ja nemám žiadne skúsenosti. Pýtala som sa samej seba: „Čo keď to nebudem zvládať?“. Prišiel deň D, ozvali sa mi z jedného zariadenia. S malou dušičkou, ale veľmi šťastná, som nastúpila do práce. A tu sa začína aj môj príbeh...

Najkrajšie povolanie, aké som začala... Nebolo to len povolanie. Bolo to poslanie. Keď som sa prvýkrát stretla s prácou, ktorú vykonám, cítila som, ako veľmi budem túto prácu milovať. Vtedy som ani netušila, koľko námahy a práce si to bude vyžadovať. Ale bola som vďačná za podporu, za povzbudenia, za veľkorysosť aj láskavosť. Bez týchto úžasných starších ľudí by bola moja práca k ničomu. Mali so mnou trpezlivosť, povzbudzovali ma a otvorili mi „pravé dvere“ k nim... Je to namáhavá práca, ale ja som ju zvládala, lebo som cítila okolo seba veľa dobrých, láskavých ľudí. Robila som s nimi s láskou a úctou. Odovzdala som sa všetkým rovnako. Dala som do toho svoje srdce aj dušu. Z roboty som odchádzala šťastná, spokojná a tešila som sa na ďalšiu službu. Občas som mala pocit, že patrím len im... Mala som cieľ a pokúšala som sa k nemu dostať, lebo táto práca bola pre mňa obrovská výzva. Ich humor, ich nadšenie ma priam naštartovali a ja som bola veľmi šťastná. V ich očiach bolo toľko vďačnosti, toľko lásky... Nechcelo sa mi od nich ani odísť. Vždy som sa tešila do práce, tešila som sa na mojich „starúšikov“, ktorí ma tak dobíjali energiou. Veľakrát som počúvala, že keď budem robiť túto prácu viac rokov, chytro ma moje nadšenie prejde. Ale moje nadšenie, láska voči týmto stvoreniam, sú stále silnejšie. Posúva ma to dopredu, rastiem pri nich, napĺňajú ma šťastím a láskou. Nikdy som nemala chvíle, kedy by som pomýšľala na to, že budem robiť niečo iné. Moja túžba pracovať so staršími ľuďmi je taká silná, že ja neviem, ako by som to opísala. Na to hádam ani slová neexistujú. Tak ako som sa tešila ja na nich, oni mi dávali pociťovať, ako sa tešia na mňa. Pustili ma k sebe tak blízko, dovolili mi nahliadnuť do ich srdiečok, dovolili mi, aby som sa s nimi láskala, objatie pre nich bolo viac ako dve periny. Ich očká, tie iskričky, ktoré v nich blčali... Ale blčali šťastím, radosťou. Toto bola aj pre mňa tá najväčšia odmena. Boli rozkošní, úprimní, usmiati, plačliví, bezmocní... Sú smädní – piť im nedajú, sú mokrí – a zas len čakajú, na pomoc zúfalo volajú. Nik ich však nepočúva, staroba už taká býva... Nikdy sa nevzdám práce s Vami... Ľúbim Vás, strážim Vás, som pri Vás... Moje úprimné poďakovanie patrí všetkým ľuďom, ktorí sú odkázaní na nás, opatrovateľky. Obrovské ďakujem patrí aj už teraz nebohej mojej láskavej pani Zuzke. Prajem všetkým ľuďom veľa zdravia, lebo to je pre Vás najdôležitejšie... Šťastie, lebo aj to treba a lásky, lebo s láskou sú k sebe ľudia oveľa lepší a úctivejší voči sebe aj okoliu. Odkazujem všetkým opatrovateľkám: „Rob túto prácu s láskou! Nevysmievaj sa starobe, lebo aj ty k nej smeruješ! O každého sa staraj rovnako a rob to z lásky!“.

Nikdy by mi nenapadlo, aby som písala pre povesť a poctu. Čo mám v srdci, musí von... A preto píšem...

 

S pozdravom

Verona