Laura Š.

30.10.2017

Volám sa Laura, mám 23 rokov a chcem Vám napísať môj skutočný príbeh opatrovateľky. Celý život som vyrastala bez rodičov. Keď som bola malá, odvrhli ma a dali do detského domova. Tam sa mi začal nový život... Všetci ľudia, čo sa tam o mňa starali, boli veľmi dobrí a ja som vedela, že nič lepšieho sa mi nemohlo stať, pretože doteraz neviem, čo by zo mňa bolo, keby ma nedali "rodičia" do domova.

Boli sme úplne iný detský domov ako ostatné detské domovy. Boli tam malé bábätká, deti od 10 do 15 rokov, a potom tam boli starí ľudia. Nikdy som až tak nerozmýšľala nad tým, čo sa im stalo, keď sú v zariadení. No raz, keď som išla zo školy domov, povedala som si, že pôjdem pozrieť moju kamarátku. Bola staršia ako ja (28) a robila na oddelení so seniormi. Keď som otvorila dvere a uvidela tých starých ľudí ako ležali na lôžkach a boli tak osamelí, prišlo mi ich ľúto. Ja som nikdy nezažila ten pocit mať babku, dedka a naraz som videla toľko starých ľudí, ktorí tiež nemali nikoho. Tak veľa duší, že som tam zostala a len som sa pozerala. V tom momente som si uvedomila, že to, čo chcem robiť v budúcnosti, je pomáhať ľuďom. Mala som 13 a vždy som sa cítila taká iná, nebola som ako ostatné deti. Pamätám si, že keď som mala 10 rokov, prišla som za vychovávateľom a spýtala som sa ho: „Ujo Lacko, čo je to život?". Doteraz si pamätám jeho výraz tváre, keď som sa ho to spýtala. Našla som si veľa spriaznených duší, zakaždým zo školy som sa tešila domov, ako ich uvidím, ako ich objímem. Najviac som si obľúbila jednu babičku Aničku, ktorá je navždy v mojom srdci. Bola ta láska na prvý pohľad. Videla som a cítila som z nej, že ma potrebuje a aj ja ju. Trávili sme spolu každý deň, čítavala som jej, dlhé hodiny sme sa rozprávali a prechádzali sme sa po oddelení, jedávali sme spolu. Najprv som nakŕmila ju, a potom som sa najedla ja. Vždy som počkala, pokiaľ zaspí, nikdy som neodišla od nej bez toho, aby som jej neprečítala z knihy. Takto to trvalo rok. Veľmi sme boli na seba naviazané, a nikdy som si nechcela pripustiť, že by mi mohla odisť. Išla som na dva mesiace na prázdniny a doteraz si pamätám, ako nechcela, aby som odišla. Bola v štádiu, že ma párkrát nespoznala a ani ona nevedela kto je, ale nebola na tom až tak zle. Keď som sa vrátila po tých dvoch mesiacoch domov, hneď som išla za ňou. Otvorila som dvere, kde bývala a ona tam nebola... Povedala som si, že ju určite premiestnili na inú izbu. Celé oddelenie som prešla, sestričky ma nechali tak, asi chceli, aby som to sama pochopila, lenže ja som si to nechcela pripustiť, tak som išla za nimi, nech mi vysvetlia, čo sa deje. Mala rakovinu. Vždy si budem tak trochu vyčítať, že som odišla, nezostala s ňou, keď ma najviac potrebovala, keď zomierala. Nikdy na teba nezabudnem Hanny a viem, že si môj anjel strážny! Odvtedy ubehol nejaký čas a ja som po jej smrti bola na tom stále zle, strašne mi chýbala, nevedela som, ako ďalej existovať, lenže musela som sa pohnúť ďalej. Podala som si prihlášku do Liptovského Mikuláša na odbor Opatrovateľka. Vedela som, že to, čo chcem robiť, je pomáhať ľudom, chcela som mať pocit, že je Anička stále pri mne. Nechcela som, aby to puto medzi nami odišlo tak, ako odišla ona. Mám 23 rokov a toľko starých ľudí, toľko duší, čo som spoznala... Veľmi mi chýbajú. Každá jedna duša, čo mi odišla, čo som sa musela pozerať na to, ako mi zomiera, bola výnimočná. Najťažšie bolo pre mňa, že som nemohla s tým nič spraviť, pretože som len človek, a keby som mohla, tak by som spravila nemožné, len aby žili. Prvé roky pre mňa bolo ťažké vysporiadať sa s tým, že ľudia odchádzajú a prichádzajú. Pravdupovediac, doteraz som sa s tým nezmierila. Nie každý človek, ktorého som spoznala, starala sa o neho, bol láskavý a milý, lenže každého som si získala a každý, každá, mi povedali, že tým anjelom som pre nich ja. Ten pocit, keď viete, že pre niekoho ste viac ako opatrovateľka, viete, že nič lepšieho, nič krajšieho ste si nemohli vybrať. Nikdy som nevedela, čo chcem robiť, čím, chcem byť, no za tých šesť rokov, čo robím túto prácu som sa v nej našla a nikdy nebudem ľutovať to, ako som sa rozhodla. Moja posledná práca bola v zariadení sociálnych služieb. Dostala som na starosť jednu veľmi komplikovanú babičku Marušku. Bolo to s ňou veľmi ťažké. Nechcela sa začleniť, bála sa, bola tvrdohlavá. Stratila zrak, takže ma vôbec nevidela, len počula, o to ťažšie som to mala ja, lebo aj keď som sa akokoľvek snažila, nechcela si ma pripustiť k telu. Nedovolila mi, aby sme sa spoznali, aby som pre ňu bola všetkým. Zakaždým, keď som jej povedala, že sa pôjdeme okúpať, dám jej čisté veci, že z nej bude krásavica, povedala, že jej to je jedno, že ona nepotrebuje nič len to, aby som jej dala pokoj. Tak som na chvíľku odišla a potom sa zase vrátila k nej. Nejako sa mi podarilo presvedčiť ju o tom, že nie som zlý človek, že ja jej chcem pomôcť, že som tu a stále aj budem. Nakoniec mi dovolila, aby som ju osprchovala a od tej chvíle si ma pustila do svojho utrápeného života. Tešila som sa do práce, len aby som s ňou bola. Brávala som ju von, rozprávala som jej o sebe, aká som, snažila som sa jej dať všetko, len aby nebola smutná. Raz, keď som prišla do práce, tak vrchná sestra mi povedala, že pôjde na iné oddelenie, keď už je na tom lepšie, robila pokroky a ja som z toho mala veľkú radosť, ale zároveň som nechcela, aby odišla. Povedala mi, že ona nechce ísť preč, že som jediná, ktorá jej rozumie. Videla som na nej, že je z toho smutná a vedela som, že keď tam pôjde, tak upadne do depresie, takže som spravila všetko pre to, aby zostala pri mne a nakoniec na oddelení zostala. Mali sme dni, keď ma vôbec nechcela vidieť, keď som ju kŕmila, tak celé jedlo vyliala na mňa, no nikdy som sa na ňu nehnevala, skôr som ju vo všetkom chápala a keď bolo treba, tak som bola len pri nej. Boli sme potichu, zato s porozumením. Pamätám si, ako jedného krásneho dňa mi s úsmevom na tvári povedala, že pôjde na operáciu očí, že už sa nevie dočkať, kedy ma uvidí. Bola som z nej šťastná. Jej prvá veta, keď ma uvidela, bola: "Laura, ale ty si mi nepovedala, že si tak čierna.". Hneď som sa začala smiať a veľmi silno som ju objala. Nemala rada, keď som ju objímala, no vtedy som to potrebovala. Samozrejme mi povedala, že to tak nemyslela a že je vďačná za všetko a za mňa. Maruška mi nahradila všetky spriaznené duše mojich anjelov. Aj keď v zariadení už nerobím a som v zahraničí, neprešiel ani jeden deň, kedy by som si na ňu nespomenula. Nad posteľou má naše spoločne fotky. Chcela som, aby ma mala aspoň takto pri sebe. Som vďačná za všetkých ľudí, o ktorých som sa starala. Boli a sú to výnimoční ľudia. A čo sa týka mňa, tak svoje povolanie milujem a nikdy by som ho nemenila. Práca opatrovateľky je veľmi náročná, ale krásna. Nie je to len o prebaľovaní, je to hlavne o tom, aby ste dali tým ľudom kúsok zo samej seba, lásku, úprimnosť, vďačnosť. Neprejde ani jeden deň, aby som nepoďakovala Bohu a nepomodlila sa za všetkých, čo sú v nebi a aj za tých na zemi.

     Ďakujem všetkým, čo si prečítali môj príbeh až do konca. Je to kúsok zo mňa.

Laura