Opatrovateľský príbeh Lenky

Lenka I.
27.10.2017

Nikdy som si nemyslela, že by som mohla pracovať ako opatrovateľka, keďže som absolventkou Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre a po skončení školy som si našla prácu, ktorá mi síce zabezpečovala živobytie, ale vnútorne ma neuspokojovala a nenapĺňala. Pomerne často som chodievala do istého zariadenia sociálnych služieb ako dobrovoľníčka, pozorovala som opatrovateľky pri práci, pýtala som na veci, ktoré mi neboli celkom jasné,...

Nuž, a v jeden deň som sa rozhodla, že si urobím opatrovateľský kurz. V júni som ho ukončila a už v septembri som nastúpila do zamestnania práve v tomto zariadení. Dostala som sa na Špecializované zariadenie pre klientov s Alzheimerovou chorobou. Moje začiatky neboli vôbec jednoduché, lebo ranná toaleta dá veru človeku riadne „do tela“. Na rannej zmene nás je cez týždeň päť alebo šesť (trojzmenná prevádzka), cez víkendy sme štyri (dvojzmenná prevádzka) na 46 klientov. Pri už spomínanej rannej toalete musíme klienta najskôr umyť, my tomu hovoríme aj „napeniť“ s čistiacou penou, prebaliť, ponatierať s telovým mliekom, obliecť, umyť tvár, učesať vlasy a nesmieme zabudnúť ani na hygienu ústnej dutiny a zubnej náhrady. Keďže je cca 70 % klientov imobilných, vysádzame ich na invalidný vozík a s tými ťažšími sa celkom slušne „ponaťahujeme“. Až teraz chápem, aká je práca opatrovateľky fyzicky, ale aj psychicky náročná. S ťažkými klientmi manipulujeme spravidla dve, s ostatnými každá sama. Po rannej toalete rozdávame raňajky, tých, ktorí sa nedokážu najesť sami, kŕmime, a samozrejme, nesmieme zabudnúť na pitný režim. Niekedy sa stane, že dve musíme nakŕmiť aj 10 ľudí, čo je pri všetkých ďalších povinnostiach naozaj dosť. Komplikovanejšia situácia je, keď sú klienti chorí, vtedy takmer žiaden z nich nie je v stave jesť alebo piť sám.  

Pre začiatok som dostala na kúpanie troch klientov. Aj to mi chvíľu trvalo, kým som sa ich naučila kúpať, nevedela som presne, ako ich mám chytiť, ako ich mám upevniť, aby nespadli z kúpacieho vozíka, veď na všetko treba skúsené odborné hmaty a chmaty. Po čase som zistila, že je jednoduchšie kúpať klientov odkázaných na invalidný vozík, ako sebestačných chodiacich klientov, ktorí človeku len „ kibicujú“, ako ich mám učesať, či vyfúkať im vlasy.

V tomto zariadení sociálnych služieb som pracovala tri roky, keď nastúpila do zariadenia ako klientka moja babinka Júlia. Fyzicky bola na úrovni zdravého človeka, len rozum jej už neslúžil, ako by sme si v rodine želali. Boli obdobia, kedy bola pokojná, inokedy bola nervózna a agresívna voči klientom, ale aj personálu, ale stále to bola moja babka. Bytosť, ktorá, keď som bola malá, sa o mňa starala a vždy mi bola oporou. Teraz, keď som dospelá ja, cítim potrebu svojej babinke splatiť dlh, a preto sa starám o ňu tak, ako ona o mňa v čase detstva. Ale pekne poporiadku... Môj otec – vdovec a ja sme nezvládali starostlivosť o ňu v domácom prostredí, keďže ja pracujem na tri zmeny a otec tiež ešte pracuje a babinka je vlastne jeho svokra. Do zariadenia sme ju museli dať z dôvodu jej častých „útekov z domu“, jednoducho sa pobalila do kufrov a chcela ísť domov do svojho rodiska za svojimi dávno nežijúcimi rodičmi,  túlala sa po dedine a nevedela sa vrátiť domov. Keď ju susedia  videli s kuframi a batohom na pleci, hneď volali ocinovi, aby si prišiel po ňu. Už sme sa o ňu sami doma nevedeli postarať. Východiskom  bolo umiestniť ju do zariadenia špecializujúceho sa práve na klientelu s Alzheimerovou chorobou. Najskôr sme babinku umiestnili do hospicu, kde bola približne rok, na víkendy si ju brávali domov jej ďalšie dve dcéry. To však pre ňu nebolo dobré, lebo “Alzheimerici“ potrebujú pokoj a pobyt v známom prostredí a nie neprestajné „pendlovanie“ z jedného miesta na druhé. Neskôr sme babinu preložili do iného zariadenia, kde našla pokoj. Všetok personál tohto zariadenia je vzdelaný v oblasti práce s klientelou s Alzheimerovou chorobou a ovláda aj koncept bazálnej stimulácie. Babka sa pomerne rýchlo adaptovala na nové prostredie, veľmi rada chodí do „komunity“ medzi 9:00 a 11:00 hod., kde ergoterapeutky pracujú s klientmi v skupinách. Keď sa však babinka dozvie, že má ísť domov, alebo k niektorej z dcér, znervóznie, zostane agresívna, nechce nič jesť ani piť, len dookola opakuje, kedy ide preč. Babinkiným dcéram sme darmo hovorili, aby si ju nebrávali tak často domov, že to má na ňu negatívny vplyv. Ony však mali „klapky na očiach“, nič nepočuli, nič nevideli. Mysleli si, že robia pre babku len to najlepšie. Mysleli si, že babka je úplne zdravá a sebestačná. Dokonca jej vybavovali miesto aj v inom zariadení, kde by mala izbu len sama pre seba, lebo v tomto sú len dvojky izby. Nakoniec sa dcéram, našťastie, nepodarilo babku umiestniť do iného zariadenia, takže je stále v tom istom a ja ako zamestnankyňa práve tohto oddelenia sa o ňu starám. Je rada, keď ma vidí a oslovuje ma ako svoju dcéru, teda moju nebohú mamu. Starám sa o ňu najlepšie ako viem a dokážem. Ráno ju prebalím, poumývam s penou, ponatieram, oblečiem, pomôžem jej s jedlom a pitným režimom počas celého dňa, a keď mám popoludňajšiu zmenu, večer ju ukladám do postele. Babinke a ďalším mne zvereným klientom robím nákupy – minerálnu vodu a sladkosti, prípadne servítky, hygienické vreckovky a podobne. Klientom strihám nechty aj robím účesy.  Väčšinou vo štvrtok si babinu okúpem a pripravím na „odchod domov“. Najčastejšie chodí babinka domov každý druhý piatok večer a prichádza v nedeľu večer. Toto sa pravidelne opakuje už niekoľko rokov.

Bola by som vďačná, keby som na babku mala viac času. Ani jedna z nás opatrovateliek nemá veľa času venovať sa klientom tak, ako by si sama predstavovala. Je nás málo. Klientom môžeme poskytnúť len to najzákladnejšie, ale robíme to s láskou a trpezlivosťou. Sme radi, že sme tu pre našich klientov, urobíme im v rámci možností skoro všetko, čo im „na očiach vidíme“ a za to sa nám dostáva úžasnej spätnej väzby v podobe úsmevu, pohladenia, objatia, aj keď niekedy „zabrýzganého“ alebo „usopleného“, ale o to úprimnejšieho.

Som veľmi rada, že môžem babku vídať takmer každý deň. Verím, že bude medzi nami ešte  veľmi, veľmi dlhý čas, aj keď ma nepozná a nevie, že som jej vnučka Lenka.