Jana J.

24.10.2017

Každý očakáva príbeh plný emócií, vzrušenia, nečakaných zvratov a aj možno trochu zábavy. Práca opatrovateľky, to nie je americký akčný film, to je nekonečná, nikdy nekončiaca poctivá drina, často s dramatickými závermi. A tak ťukám do tabletu pravdu každého dňa. Som tu, pod krásnymi Alpami, piaty deň v každodennej opatrovateľskej činnosti s klientom vo veku 87 rokov. Zvoní telefón!

Niečo zlovestné visí vo vzduchu. Je to telefón z domu. Moja prostredná dcéra leží v sanitke záchrannej služby a ja tento hovor prijímam s pocitom, že tiež potrebujem záchranku. Kto jej pomôže!? Otec je nepoužiteľný, ten má starosti, kde vyžobrať na alkohol od kamarátov. Diagnóza: mozgová príhoda. Idem „do kolien“. U takého mladého dievčaťa?! Ako je to možné? Čo bude ďalej? Neskutočná bezmocnosť a beznádej. Celá sa trasiem, v ústach ako na púšti, habkám po vode. Akútne potrebujem pomoc aj ja, nepoznám sa. Ja, taká silná, životom ťažko skúšaná žena... Frustrovaná a v šoku habkám po telefóne a volám domov s prosbou o pomoc a intervencie v nemocnici. V plynutí  neregistrovaného času ďalšia zlá správa, diagnóza sa potvrdzuje. Ten zúfalý a nezvratný pocit strachu o život dieťaťa mi  zviera hrdlo silou obra. Po nekonečných telefonátoch pod vplyvom zlých správ upadám do spánku, či ako by sa to dalo nazvať. Ráno musím „makať“. Tu ma nikto nenahradí, domov je ďaleko a ako sa k dcére dostať? Ráno nachádzam zmeškané hovory a plnú schránku správ od mojich známych na Slovensku. Čakala som správy o dcére... Čo sa to deje? Znovu idem „do kolien“. Na Slovensku zahynulo šesť opatrovateliek, nevinných matiek. Čo sa to robí? Čím sa tie statočné bytosti previnili? Mohla som v tomto aute byť ja. Kto sa teraz postará o ich rodiny, deti... Neviem sa plne sústrediť, som zmätená. Musím sa premôcť, potrebujem telefonovať, neviem čo je s dcérou, potrebujem popritom plniť povinnosti voči klientovi. Možno prvýkrát v živote som pocítila, ako mi mozog nestačí na pochopenie reality.

Správa z nemocnice: Moja dcéra je po mozgovej príhode pri vedomí.  Nasleduje prevoz do Bratislavy. Dovolili jej telefonát s matkou. Bolestný... Plač a strach o život mladej krásnej dievčiny, mojej dcéry, mi zasadil definitívnu ranu do srdca. V tomto jej strachu a obavách, až absurdne vyznelo jej prehlásenie o tom, že ju idú ostrihať dohola. Neskôr som to chápala, mala krásne dlhé vlasy, ktoré ju neskutočne zdobili. Išli jej otvárať lebku – operácia mozgu s cieľom odstrániť zakrvavenú oblasť.

Dni plynuli, dcéra sa zotavovala. Skalpel úžasného docenta odviedol prácu zlatých rúk. Niet slov vďaky na vyjadrenie skutočných zásluh tohto profesionála. Kľačím na kolenách v tichom, krásnom kostolíku v Alpskom mestečku... V rukách držím sviečky a v tichosti odriekam ďakovné modlitby za návrat zdravia mojej dcéry a za dlhý život jej záchrancu. Zapaľujem sviečky za moje kolegyne a šoféra, ktorí už toľko šťastia nemali, so zvláštnym pocitom, že to boli moji blízki, hoci som ich nikdy nepoznala. O týždeň idem domov nočnou prepravou pre opatrovateľky k svojim dcéram. Veľmi sa teším na domov, tak ako moje nebohé kolegyne. Držte mi palce!