Nika C.

18.10.2017

Pár dní zostáva do Vianoc. Vianočnú atmosféru cítiť zo všadiaľ a ja sa poberám vlakom domov. Teším sa. Nesiem si so sebou kufor plný spomienok a skúsenosti z ďalšieho 2-týždňového turnusu. Vonku je silný mráz a chýba tomu už len snehová vločka. Zbehlo to veľmi rýchlo a podobne rýchlo ubehne aj celý náš život.

„Život treba merať väčšmi podľa hĺbky, než podľa dĺžky, myslením a konaním väčšmi, než časom. Miguel De Unamuno Y Jugo

Čo všetko sa len deje v hlavách ľudí, ktorým život pomaly končí? Priznám sa, veľakrát neviem, ale viem isto, že opatrovateľka je medzičlánkom pomoci takýmto ľuďom. Pri opatrovaní som častokrát cítila, že vďaky sa nedočkám, či už to bolo spôsobené charakterom konkrétnej osoby, alebo zdravotným stavom. No napriek tomu som dúfala a žila v nádeji, že aj keď viem, že ma tam nechce navonok, vo vnútri srdca tej či onej osoby horí plamienok, ktorý mojím pričinením môže časom sálať teplo radosti, ktoré pocítim aj ja.

„Žiť bez nádeje znamená prestať žiť.“ Fjodor Michajlovič Dostojevskij

„Čaká ma ešte dlhá, priam nekonečná cesta, kým dôjdem domov...“, vravím si v mysli a z kabelky si vyberám svoj denník a listujem v ňom... Už ako malé dievča som si rada zapisovala všetky prežité udalosti do denníčka a túto aktivitu som robila aj pri tejto práci. Vždy som túžila po tom, aby zápisník mal množstvo zaplnených riadkov, čo by znamenalo, že pri tomto človeku som bola dlho... No, žiaľbohu, málokedy tomu tak bolo a z príbehu sa stala iba krátka kapitola. Domnievam sa, že každá opatrovateľka by mala vlastniť denník, aby v ňom mohla vyjadriť svoje emócie, či už svoj smútok, ak ma niečo trápi, keď mi chýba rodina, priatelia, ale aj radosť, ak ma niečo počas dňa potešilo. Častokrát by sme chceli, ale nemáme sa komu počas dňa vyrozprávať a dusíme to v sebe. Skončí to len odpočítavaním dní, kedy pôjdeme domov, ale na duši nesieme jeden veľký balvan, ktorý sa neustále zväčšuje až na nás spadne. Počas opatrovania rakúskych seniorov som sa častokrát snažila na konci dňa vyjadriť svoje pocity na papier.

V listovaní denníka som sa zastavila v najdlhšej nepretržitej pasáži, ktorú som za deň napísala.  Nemusím sa pozerať ani na dátum v zápisníku a viem presný deň, kedy to bolo:
 ''26/10 - Dneska je tu Nationalfeiertag. Cítim sa sama, nepotrebná a v duši plačem... Birgit je na tom dosť zle, myslím, že jej už nezostáva veľa dní. Prišla tu za ňou dcéra a doktor, ale nezostali príliš dlho. Slová doktora mali od pozitívneho obsahu na míle ďaleko. O štyri dni odchádzam domov, no kiežby tu s nami Birgit bola ešte aspoň tak dlho. Je to silná žena a veľká bojovníčka. Posledné dni už neprijíma veľa stravy, ale aspoň nepohrdne pohárom vody. Každým dňom je to ťažšie, ale predsa také ženy ako ona sa nevzdávajú... ''.

Birgit mala ťažký diabetes mellitus 2. typu, glykémia jej často kolísala a zdalo sa, akoby určené dávky inzulínu, ktoré si pichala, nikdy nezodpovedali jej potrebám. Jej veľkým nešťastím však bola i osteoporóza. Keď som k nej nastúpila, bola po vážnej operácii chrbtice a vyžadovala si preto už trvalú opateru. Aby toho nebolo málo, posledné mesiace sa jej už rapídne zhoršil zrak, a tým aj sebestačnosť. Napriek tomu to bola dosť dlhý čas pomerne čulá pani, ktorá mala dve deti – dcéru a syna. Syn jej zomrel ako 17-ročný. Nikdy sa s tým podľa rozprávania jej dcéry nevedela vyrovnať. Birgit bola mimoriadne čiperná a pracovitá žena. Nepúšťala si k sebe veľa ľudí, bola veľmi obozretná a nedôverčivá. Keď som ju po prvýkrát videla, tak som si povedala, že pri tejto babizni nemám šancu a bude to tvrdý oriešok, keďže od začiatku som si pripadala v jej prítomnosti nechcená. Pod tou tvrdou diamantovou škrupinou však bolo doslova zlatíčko. Pri tejto žene som si myslela, že ten plamienok, o ktorom som písala na začiatku, sfúkne hneď, ale dlho sa držala iskrička nádeje, veľmi dlho, až po obdobie, keď zistila, že veľa toho znesiem, jej organizmus naopak už nie a potrebovala pomoc pri dennodenných činnostiach.

„Smrť je len ďalšia cesta, ktorou musíme ísť.“  John Ronald Reuel Tolkien

     Poslanie opatrovateľky si vyžaduje veľkú obetu. Najťažší býva začiatok, ten je zväčša poriadne náročný, ale tak to je všade. Človek by sa nemal báť výziev, mal by využiť príležitosť, ako som to využila ja, ako to využiješ možnože aj ty. Strach nechaj doma. Najkrajšia radosť je tá, keď prídeš domov po dvoch týždňoch a celá rodina žiari radosťou, že si konečne s nimi a snáď ešte väčšia radosť je tá, keď "babka"/"dedko" na druhej strane „počítajú dni“, kedy už konečne prídeš k nim, pretože si ťa obľúbili a berú ťa už ako člena rodiny.