Anna R.

16.10.2017

Volám sa Anna a svoju cestu opatrovateľky som začala pred piatimi rokmi v jednom zariadení pre seniorov. Vždy som túžila pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. V detstve som mala babku, s ktorou som si dobre rozumela a mala som ju veľmi rada. Vždy si našla pre mňa čas. Snáď práve ona vypestovala vo mne lásku a úctu k starým ľuďom.

Prv, než som sa na túto cestu vydala, bolo potrebné absolvovať zdravotnícke vzdelanie, keďže predtým som pracovala ako krajčírka. Ako 50-ročná som zmaturovala na zdravotníckej škole a po určitom čase som začala pracovať v spomínanom zariadení. 

Zrazu vidieť toľko starých, chorých a trpiacich ľudí pod jednou strechou... Bol to pre mňa veľký šok, keď som začala pracovať so starými a chorými ľuďmi. Neboli to starí ľudia usmiati, ako seniori v televíznych reklamách, ale seniori utrápení ťažkou prácou, ťažkými životnými osudmi a trpiaci rôznymi závažnými ochoreniami.

     V našom zariadení máme ľudí po cievnej mozgovej príhode, s Parkinsonovou chorobou, ale prevažne ľudí so stareckou demenciou. Práve posledne spomínané ochorenie, demencia pri Alzheimerovej chorobe, ma oslovilo. Začala som sa viac zaujímať o ľudí s touto chorobou.

Alzheimerova choroba zasahuje všetky roviny seniora, a to biologickú, psychologickú, sociálnu, aj spirituálnu. Ochorenie a starostlivosť sa týka troch subjektov: chorého, jeho príbuzných a ošetrujúceho personálu. Aký je život seniora s Alzheimerovou chorobou? Keďže chorý si kvôli poruche pamäti nepamätá súvislosti, je schopný jedného splniteľného kroku. Zásada „tu a teraz“ nám  pomôže v tom, aby sme sa zaoberali aktuálnou situáciou. Postihnutý človek je stále schopný porozumieť reči tela, našej nálade a úprimnosti. V rozhovore je potrebné vyhnúť sa otázkam, ktoré sa týkajú nedávnej minulosti, mohli by sme mu pripomenúť istú neschopnosť. K chorému musíme pristupovať vždy priateľsky a láskavo, aj keď je situácia naliehavá alebo sme rozčúlení. Naše napätie a úzkosť sa môže preniesť aj na neho. Dodržiavaním všetkých vhodných spôsobov komunikácie, veľkou trpezlivosťou a pozornosťou, môžeme dosiahnuť elimináciu konfliktov a nedorozumení v tejto náročnej starostlivosti.

     V našom zariadení máme približne 40 klientov, to znamená 40 životných príbehov a osudov. Každý je iný a niečím výnimočný. Chcela by som sa s vami podeliť s jedným z týchto jedinečných príbehov:

Pani Anna bola vdova a mala šesť detí, ktoré ju navštevovali a starali sa o ňu. Pre pani Annu bolo veľmi náročné adaptovať sa v novom prostredí. Samoobslužné činnosti zvládala s dohľadom. Nevyhľadávala spoločnosť iných klientov zariadenia, skôr sa ich bála. Najradšej trávila čas osamote vo svojej izbe. Počas dňa sa prejavovala zmätene, bola dezorientovaná časom a miestom. Okrem toho bola nepokojná, čo občas prechádzalo až do čiastočnej agresivity. Tento nepokoj vyvolávali spomienky na deti, ktoré vraj nechala doma a musí sa o ne postarať. Túto potrebu si kompenzovala častými útekmi zo zariadenia, ktoré boli sprevádzané agresívnym správaním. Toto správanie sme zvládali medikamentóznou liečbou, konzultáciou so psychiatrom alebo privolaním rýchlej zdravotníckej pomoci.

V situáciách, kedy ohrozovala nielen samu seba, ale aj klientov a personál, sme začali postupne uplatňovať terapie. Jednou z nich bola validačná terapia. Táto metóda rešpektuje jedinečnosť a neopakovateľnosť každého jedinca. Špecifikuje potreby seniorov, spracovanie nevyriešených životných úloh pre pokojné vyrovnané zomieranie, dáva možnosť žiť v pokoji, byť vypočutý, mať pocit hodnoty, môcť vyjadriť emócie, cítiť sa milovaný, mať pocit istoty a bezpečia. Validačná terapia vychádza z toho, že pre starých ľudí je veľmi dôležitá minulosť, empatické načúvanie, pomoc doriešiť veci z minulosti a dospieť k dôležitým rozhodnutiam skôr ako odídu z tohto sveta.

Pani Anna mala vnútorne nevyriešený problém z minulosti. Nevyriešenú traumu, ktorú nedokázala spracovať. V minulosti prišla o dieťa, ktoré sa utopilo. Ustavičné výčitky, že sa nepostarala o svoje dieťa, navodzovali potrebu postarať sa o svoje deti. Rozhodli sme sa použiť inovatívny druh terapie, tzv. terapeutické bábiky, ktoré pripomínajú skutočné deti. Použitý materiál je mäkký, príjemný na dotyk. Pozitívne stimuluje zmyslové orgány klienta a navodzuje kladné emócie. Výsledky sa dostavili už pri prvom použití bábiky. Pani Anna veľmi kladne zareagovala na túto bábiku, ktorá v nej vzbudila radosť. Zobrala ju do náručia a pritúlila si ju. O bábiku sa začala starať, stále si ju nosila so sebou. Uspokojila sa jej potreba starať sa o deti. Zlepšili sa u nej komunikačné schopnosti a utlmila sa agresivita. Bola spokojnejšia. To, čo nedokázala vyjadriť personálu alebo rodine, porozprávala svojej „spriaznenej duši“.

U pani Anny sa pokračovalo v zavedených terapiách postupne podľa jej reakcií. Spolu s rodinou a celým personálom sme to zvládli. Práve tento životný príbeh pani Anny ma natoľko oslovil, že som sa s ním chcela s vami podeliť. Práca s ňou bola pre mňa veľmi inšpirujúca a motivujúca. 

Naučila ma trpezlivosti, pokore a empaticky pristupovať k takýmto ľuďom. Niekedy sa zdá, že všetko čo robíme pre starých ľudí sa stráca, lebo o pár minút zabudnú, čo sme pre nich urobili. Som presvedčená, že existuje pamäť srdca, kde sa nezmazateľne zaznamenáva každé gesto jemnosti, každá minúta času, ktorý im darujeme, každý úsmev, každé vyjadrenie rešpektu. Toto zažívam u nás v zariadení aj ja, keď prichádzam do práce a je na nich vidieť, že sa tešia. Starí ľudia sú veľmi vďační, nikdy nezabudnú povedať ďakujem aj za tú najmenšiu pozornosť voči nim. Keď chceme počuť ďakujem vyslovené viac srdcom ako ústami, nemusíme robiť nič iné,  len sa priblížiť a zaujímať o týchto starých ľudí.

     Kdesi som čítala, že dieťa bez citu zle rastie a starý človek bez citu zle zomiera. Aj takéto situácie zažívame v našom zariadení. Často sa stretávame so smrťou týchto starých ľudí. Je namáhavé pozerať sa, keď starý človek ťažko odchádza z tohto sveta. Mnohokrát má nevyriešené vzťahy s najbližšími, vnútorné zranenia, ktoré mu život priniesol a chýbajú mu vzájomné odpustenia. Chcela by som oceniť aj službu kňazov, ktorí s láskou sprevádzajú našich chorých a zomierajúcich. Pomáhajú potrebnými sviatosťami aj na ich poslednej ceste.   

     Práca v našom zariadení sa nedá definovať ako práca. Je to služba blížnemu s otvoreným srdcom a naručím, kde sa rešpektuje dôstojnosť a úcta k starému človeku. Dáva mu pocítiť jeho hodnotu, aby aj ten posledný úsek svojho života zvládol dôstojne.

Zo svojej 5-ročnej skúsenosti z práce so starými ľuďmi môžem povedať, že najviac potrebujú čas, ktorý im sme ochotní s láskou venovať. Tak ako moja babka venovala svoj čas mne.

     Starať sa o starých a chorých ľudí pre mňa neznamená len povolanie, ale predovšetkým to vnímam ako svoje životné poslanie.