Láskavý úsmev

Mária B.
14.10.2017

Bolo to asi pred jedenástimi rokmi, kedy som bola oslovená, či by som zastúpila jednu opatrovateľku na maródke. Dohodu som dostala na dva mesiace. Táto ponuka ma potešila, ale mala som aj obavy ísť do cudzieho domu.

Keď som prvýkrát vošla do domu pani, o ktorú som sa mala starať, zhrozila som sa. Dom bol plný mačiek, všade bol neporiadok, nebola tam voda. Bol to pre mňa šok. Napriek tomu som sa nenechala odradiť. Snažila som sa to dať do poriadku, aby sme sa tam spolu cítili dobre. Opatrovanú pani som si obľúbila a s Božou pomocou sme prekonávali všetky ťažkosti. Keďže sa zdravotný stav opatrovateľky, ktorú som zastupovala nezlepšoval, charita mi ponúkla prácu na dobu určitú. Opatrovala som viacerých klientov a každý z nich má svoj úžasný príbeh. Opíšem najsilnejší moment, ktorý som mohla počas opatrovania jedného pána zažiť.

Nezabudnem na deň, keď som k nemu prišla. Vedel o tom, že prídem, ale nečakal ma. Izba bola plná dymu z fajčenia (snáď by sa dal krájať). Pozdravila som sa, predstavila sa a povedala som mu, že sa budem o neho starať. Jeho zdravotný stav totiž nebol dobrý. Bolo mu to jedno. Čo slovo, to nadávka, urážky Pána Boha a samé oplzlosti. Prišla som domov a hneď som volala na charitu, že to nezvládnem. Cítila som sa zničená. Na druhý deň som k nemu predsa len išla, lebo som videla, že to potrebuje. Dohodla som sa, že mu vždy prinesiem obed, porozprávam sa s nim a že som mu ochotná pomôcť, v čom bude potrebovať. Na tretí deň mi už tak dôveroval, že mi dal kľúč od domu. Najskôr som to tam trochu zútulnila, a keď povedal nepekné slovo, tak som mu vysvetlila, že sa to dá povedať ináč. Spolu sme sa pretekali, aké slovo by sme pri rozprávaní použili. Asi po týždni to už bolo lepšie – používal slušnejšie výrazy. Vždy som ho za to pochválila. Pri jednej komunikácii, čo robím, keď prídem domov, som mu povedala, že prvé čo urobím, tak sa preoblečiem v kotolni, lebo strašne smrdím dymom. A tu bol výsledok: Keď som prišla na druhý deň, bolo vyvetrané a fajčiť chodil von, no zlatý „ujo“. Bol naozaj ohľaduplný. Dokonca ma nazýval „moja Marka“. Ale s jeho diagnózou nastávali aj problémy s prehĺtaním – mal zavedenú PEG (perkutánna endoskopická gastrostómia). Stravu prijímal mixovanú. Stav sa čoraz viacej zhoršoval a ostal pripútaný na lôžko. Obľúbila som si ho až tak, že som mu bola ochotná pomáhať aj cez voľné dni. Vedela som, že to potrebuje. Dokonca mi volával aj v noci, že mu mám prísť pomôcť. Bývala som asi 8 km od neho, tak som si sadla do auta, ktoré som si požičiavala (lebo sme nemali svoje) a pomohla som, čo potreboval. Dva týždne som ku nemu nemohla chodiť, pretože som bola chorá a nechcela som ho nakaziť. Keď som po PN-ke nastúpila, topánky a oblečenie mal už vynesené na povale, aby nezavadzalo. Pán sa veľmi potešil, keď ma videl a hneď mi kázal ísť po kapce na povalu. Ja som mu urobila povôli a priniesla som mu ich. Musela som mu ich obuť a na počudovanie s mojou pomocou sa posadil na fotelku, pokiaľ som neprezliekla posteľnú bielizeň. Povedal mi, že nechce, aby som sa s ním naťahovala. Úplne sa zmenil. Bol dobrý, láskavý a pri mne aj trpezlivý. Ešte teraz by som ho vystískala. V deň, keď odchádzal z tohto sveta, som si ku nemu sadla na stoličku. Držala som ho za ruku a v tichosti som sa modlila desiatok ruženca a potom korunku Božieho milosrdenstva. Jeho manželka bola v spálni a syn vonku čakal sanitku. Keď som sa domodlievala korunku, vypadla mu slza a tíško zaspal. Ticho som pri ňom sedela, nešla som to nikomu hovoriť. Po chvíli prišiel syn, pozrel sa na neho a hovorí: „Veď ti už zomrel!“. Naznačila som mu, že má byť chvíľočku ticho. Bol to zatiaľ prvý klient, čo zomrel v mojej prítomnosti. Za túto chvíľu som veľmi vďačná Pánu Bohu.