Viera a Florián

Viera O.
14.10.2017

Sú nás tisíce, a presne toľko je aj príbehov, ktoré môžu niesť titul Opatrovateľka roka. Určite poznáte, ak nie z osobnej skúsenosti, tak z rozprávania, kedy človek pocíti potrebu, nutkanie niečo zmeniť, vymaniť sa zo stereotypu všedných dní a urobiť krok do neznáma za účelom nového poznania, alebo len tak... dobrodružstva.

A také "dobrodružstvo"  zlákalo aj mňa. Po 33 rokoch personalistiky v stavebnej firme. Vypla som počítač, odovzdala osobné karty zamestnancov, kúpila kufor a čakala na telefonát z agentúry. A ten prišiel pár dní po nahlásení sa v agentúre, vo štvrtok. V nedeľu som už sedela v dodávke s inými striedačkami.

JAROVCE – brána do neznáma. Pre mňa dovtedy neznáme mestečko Saxen a mestská časť Letten 6. Prvý deň by sa mi krvi nedorezali. Bola som roztrasená, ale všimla som si, že taký istý pocit mal aj on – môj „opa“. Neviem čím to bolo, ale bolo to priateľstvo na prvý pohľad. Dovtedy samé telefonáty, vybavovanie, organizovanie a zabezpečovanie kapacít nahradilo ticho. Veľký dom, „opa“ Florián, pes Pelo, mačky Maxi a Milly a ja. A ešte  kam oko dovidelo, lány kukurice. Zalievate si ráno kávu a cez okno na vás zakukne srnka. Ja som sa cítila odrazu slobodná, niečo ako psychohygiena pre dušu. S deduškom sme si k sebe deň za dňom boli čoraz bližšie a bližšie. Od 12 rokov som nemala otca, vzala mi ho zákerná choroba a dedko bol presne v rokoch ako nebohý otec, a tak som si predstavovala, že asi také by to bolo. Mala som šťastie, deduško bol tak pri zdravej mysli, že som mu ju občas aj závidela. Jediné, čo ho trápilo, bola strata jeho jediného syna niekoľko málo mesiacov pred mojim príchodom a s takou istou zákernou diagnózou. Mal nesmierny smútok v očiach. Ak by som tvrdila, že prvý turnus bol v pohode, klamala by som. Aj napriek všetkému dobrému, prišiel problém.

Dovtedy som nič také nerobila... Natiahnuť rukavice a.... Bublina v hlave sa nadúvala do prasknutia... Načo som sa ja znížila s dovtedy stále upravenými nalakovanými nechtami mala som toto ja zapotreby? Verte mi, všetko išlo von, aj čo som jedla možno pred týždňom. Kancelárska panička utiera zadok. Ale bol to problém len jedného poobedia. Krst opatrovania som mala za sebou. Veľkú oporu som mala aj vo svojej striedačke. Či už poradila, alebo len tak sme si zavolali a delili sa o zážitky aj z domu na Slovensku, aj z domu v Saxene, lebo my sme stále hovorili, že nejdeme robiť, len meníme domovy. Zo smutného „opu“ sa časom stal veselý „opa“. Stačilo sa nám na seba pozrieť a už sme sa smiali, ale nepýtajte sa ma z čoho. Nastúpila som v septembri a dedko, ktorý dovtedy sedel, pozeral pred seba smutnými očami, v novembri na moje narodeniny so mnou tancoval zatiaľ len valčík, ale do decembra sme si naplánovali docvičiť polku. A tu by som spomenula jeho rodinu, aj keď tou rodinou boli "len" susedia. Deduško nemal už nikoho. Toto, čo som tam videla, mi bolo vysokou školou na medziľudské vzťahy. Takú láskavosť, ochotu, milotu, a hlavne, že si vedeli nájsť čas a sadnúť si, chytiť tú staručkú, prácou zodretú ruku do dlane 26-ročným chlapcom a rozprávať sa aj polhodinku len tak, ja som toto nevidela a nezažila vo svojom okolí a to som si myslela, že bože, aká sme my starostlivá a súdržná rodina. Pri nich som si uvedomila, že „Kedy som naposledy ja tak držala svojej mame ruku?“ Nespomenula som si. Žila som rýchly život.

Čas bežal, s rozprávkovým deduškom som oslávila Silvester, fašeng, pravidelne hrala človeče, masírovala, absolvovala prechádzky s ďalekohľadom. To všetko sú nezabudnuteľné chvíle s mojím akože otcom. Všetko však má svoj koniec, ale nebol to koniec podľa rokov, ale neočakávane, podľa môjho zdravotného stavu.

Prišla som v noci na turnus, ráno sme sa zvítali, vyobjímali, vytešili sa jeden druhému. Umyla som okná, ešte teraz ho cítim ako mi stojí za chrbtom a smeje sa, že načo sa trápim so záclonami, aj tak ich netreba. S úsmevom mu vysvetlím, že keby bol „oma“ a nie „opa“, nehovoril by niečo také. Po obede sme si naplánovali výlet, mali sme vyhliadnutý krásny bazový kvet. Reku, bude na čajík v zime. Deduška som si uložila na vozík, vzala fľašku s vodou, tašku, mobil, kľúč od domu. Všetko máme, môžeme ísť. Išli sme, ale len pár metrov, keď sa mi rozbúchalo srdce, ruky stŕpli... „Ej, to nie je dobré.“, myslím si. „Rýchlo naspäť!“ Dedko nechápal, čo sa deje. Stav sa mi zhoršoval viac a viac, stihla som zavolať susedu. Viem, že prišli veľmi rýchlo, a nielen oni, ale aj záchranka, ktorú  mi zavolali. Rozsiahly infarkt myokardu, operácia, vkladanie štyroch stentov. Keď som sa prebrala, nechápala som veľmi, čo sa to stalo.

Z rozprávania viem, ako môj „opa“ plakal, oslabený spadol a tiež skončil v nemocnici so zlomeninou kĺbu.  Po štyroch dňoch ma čakal ďalší operačný zákrok. Ešte jeden stent a presne v čase, keď som ležala na stole pod rukami doktora, môj „opa“ zaspal navždy... Ja som sa zobudila, milovaný deduško nie.

Ten návrat z nemocnice do domu, prázdneho domu, len pes Pelo, a mačky ma na dvore vítali. Dotýkala som sa vecí, ktoré patrili deduškovi a chcela si všetko zapamätať. Privriem oči a vidím, ako sedí za stolom a usmieva sa, ten jeho úsmev bol prekrásny. Keď prišli pre oblek, poprosila som a podala im do rúk kocku od človeče s prosbou, nech ju vložia do vrecka,  aby mal niečo na pamiatku. Verím, že tam hore mi  padne častejšie šestka a budem môcť povedať „Hände hoch, opa!“. Neviem, či toto je príbeh opatrovateľky roka, ale určite je to príbeh zmeny života, životného štýlu, prístupu k starkým a pochopenie staroby ako takej,  ale hlavne prehodnotenie rebríčka životných hodnôt.

Nakoniec chcem poďakovať susedom, ktorí ostali mojimi priateľmi a sme v kontakte. A či sa ešte k opatrovaniu vrátim? Na to v tejto chvíli neviem odpovedať,  ale jedno viem isto: Na krátky čas sa mi vrátil otec!