Môj príbeh opatrovateľky

Elena M.
10.10.2017

Bola som v ôsmom ročníku na základnej škole a rozmýšľala som, na akú strednú školu pôjdem študovať. Bavilo ma viac vecí, ale keď som sa dozvedela, že je v Trnave nová škola s odborom opatrovateľstvo, bolo rozhodnuté. Zaumienila som si, že ako prvú uvediem na prihlášku túto školu. Odmalička som bola vychovávaná k pomoci druhým. Bola som si vedomá svojich schopností a možností, ale chuť a silná vôľa dostať sa na túto školu boli vo mne hlboko zakorenené.

Na školu som bola prijatá. V maturitnom ročníku som rozmýšľala, čo ďalej, kam ísť pracovať. Neopúšťala ma chuť pomáhať druhým a pracovať ako opatrovateľka. V škole a na praxi som sa veľa naučila a zistila som, o čom je práca opatrovateľky. Opäť zasiahlo Božie riadenie alebo náhoda. Bolo to v adventnom období a ja som sa dočítala v dennej tlači o organizácii, vtedy Bratislavsko-trnavskej arcidiecéznej charite. Dovtedy som nevedela, že v Trnave existuje takáto organizácia už približne dva roky. Rozhodla som sa, že to skúsim a poslala som si žiadosť o zamestnanie. Po novom roku som poposielala žiadosti o zamestnanie aj iným organizáciám. Ja som zatiaľ ďalej študovala, aby som dobre zmaturovala. Iba z charity mi na moje žiadosti o prijatie do zamestnania prišla pozitívna odpoveď. Okrem iného, bol v nej uvedený dátum a hodina, kedy mám prísť na osobný pohovor, ak mám naďalej vážny záujem o prácu opatrovateľky v charite. Bola som milo prekvapená, šťastná a vďačná Bohu, že sa to podarilo. Išla som na spomínaný pohovor. Približne o dva mesiace som bola zavolaná na ďalšie kolo pohovorov a zoznámila som sa s vtedajším pánom riaditeľom. Dohodli sme sa, že keď zmaturujem a budem mať doklady o vzdelaní, mám prísť na charitu a podpíšeme pracovnú zmluvu a všetky ostatné dokumenty potrebné k uzatvoreniu pracovného pomeru.

Tu začína môj príbeh opatrovateľky. Nastúpila som do práce 1. júla 1998 ako dvadsaťročné mladé dievča plné očakávania a túžby pomáhať druhým. Byť užitočná a nápomocná, kde bude treba. Začiatky boli ťažké, ale postupne som si zvykala. Bolo to iné ako v škole a na praxi. Tam sme praxovali v nemocnici a na stanici opatrovateľskej služby – v domove dôchodcov. Bolo to úplné iné. Naplno som vtedy, aj teraz, využívala svoje schopnosti a zručnosti. Pomáha mi pri tom aj výrok: „Človeče pomôž si, aj pán Boh Ti pomôže.“. Nápomocné mi boli moje kolegyne, a samozrejme, aj klienti. Snažili sa spolupracovať a pomáhať, ako im ich zdravotný stav dovolil.

Pri opatere v domácom prostredí som odkázaná sama na seba. Ja ako opatrovateľka musím vedieť, čo urobiť, ako to urobiť, aký mať prístup ku klientovi. Boli situácie, že ma neprijali, a to bez toho, aby vôbec vyskúšali a ucítili moju prácu, ale boli situácie, a tých bolo našťastie viac, keď ma vítali a vítajú doteraz s radosťou, s úsmevom a otvorenou náručou. Vtedy prichádzam do domácnosti s radosťou. Za roky mojej práce som veľmi veľa. Dobrého aj zlého. To však nevadí, zvykla som si na to. Taký je život. Každý sme jedinečná osobnosť so svojimi povahovými črtami a záleží len a len od nás, ako budeme v práci fungovať. Je to ako vo vzťahu. Musíme jeden druhého brať takého, aký je, prispôsobovať sa danej situácii a podobne. Samozrejme, musí to byť u oboch strán.

Často sa ma ľudia pýtajú, ako zvládam túto prácu a dokážem pracovať so starými ľuďmi už toľké roky. Tu mi opäť pomáha myšlienka: „Čo ma nezabije, to ma posilní.“. Teraz vážne... Jedine s Božou pomocou a láskou. Jedine takto to zvládam. Títo ľudia nielen prijímajú lásku, ale lásku aj dávajú. Často mám slzy na krajíčku, keď mi nevládzu slovne poďakovať, ale z pohľadu ich očí vidím a cítim obrovskú vďačnosť a lásku. Ťažko sa mi to opisuje. To musí človek zažiť a vidieť.

Starí ľudia sú vďační za pohladenie, úsmev a vypočutie. Sú radi, že máte na nich čas. Okrem základných životných potrieb toho veľa nepotrebujú. Svet túži a je hladný po láske, preto sa snažím, kade chodím, rozdávať lásku, nielen ju prijímať. Nezáleží na veku, je to cit, ktorý každý potrebuje. Možno to niekto nazve sebectvom, ale ja si lásku a obdiv u starých ľudí kompenzujem v práci. Nemám totiž už starých rodičov a ani otca. Ich životné skúsenosti si neprečítam v knihe ani na internete. To mi môžu dať jedine starí ľudia, čo už niečo zažili a prežili.

Každý z nás bude raz starý a možno odkázaný na pomoc opatrovateľky. Vážme si dievčatá a ženy, ktoré vykonávajú túto fyzicky a psychicky náročnú prácu. Veď nepomáhajú len konkrétnym ľuďom, ale celej spoločnosti. Je nás málo, o to viac by si nás mala spoločnosť vážiť a vedieť oceniť našu prácu.

Ja nie som ničím výnimočná opatrovateľka a toto vlastne ani nie je príbeh. Chcela som len poukázať na našu prácu a poďakovať Pánu Bohu a ľuďom, ktorí mi umožnili a umožňujú robiť prácu, ktorá ma baví a napĺňa. Na záver chcem svoj príbeh skončiť citátom sv. Matky Terezy: „Som iba malá ceruzka v Božích rukách. Pán ňou píše, on myslí, on rozhoduje.“.