Bez bariér

Martina B.
10.10.2017

Bolo upršané ráno, služba sa mi začala po úžasnej dovolenke a vliekla sa. Martin bol ako obyčajne tichý a pozeral von oknom. Ostatní klienti pobehovali po dvore hore-dole a tešili sa na Deň detí. V zariadení ho oslavujeme každý rok, je tam plno súťaží, diskotéka a opekačka. Kto môže, je tam. Horšie to je s imobilnými. Tých aktivít a možností je málo. Obmedzujú vás priestory, postele a to, že ste niekde v budove a v miestnosti.

„Maťko, chceš čokoládu?“, opýtala som sa a jednu som už mala nachystanú za chrbtom. „Nie.“, odpovedal. Až ma myklo, pre Maťka bola čokoláda alfa a omega. Ako sa niekto teší na horúcu vaňu, či pohár vína, tak preňho to bola čokoláda. Tá ČOKOLÁDA mala preňho veľký význam... Jedol ju so svojou mamou, keď bol doma. Keď mala dosť síl a starala sa oňho doma, no Martin rástol a tak skončil v zariadení. Boli sami, otec ich opustil. A prišiel deň, keď ho opustila aj mama. Nedalo mi to... Musí ho niečo trápiť. Martin bol veľmi komunikatívny, rád sa smial, zaujímal sa o všetko okolo, bežne ho zaujímal aj náš osobný život, čo nás trápilo, ako sme strávili deň voľna a kedy máme službu. Nikdy by som neverila, že postihnutý človek môže mať v sebe toľko záujmu a empatie pre druhých práve, keď sa očakáva, že ju budete dávať práve jemu. Deň za oknami utekal, smiech deti hrajúcich sa na dvore zariadenia sa ozýval celým mestom. Miešal sa vo mne pocit neprávosti, zlosti a zúfalo som hľadala návod, ako Martina dostať z tejto smutnej nálady. Dostala som nápad pre niekoho trochu zvláštny, ale ja som dúfala, že toto by mohlo vyjsť a podariť sa. Po chvíľke váhania som vybrala telefón a... zavolala som manželovi. Martina pozná, často o ňom doma rozprávam a keď sa pri mne zastaví v práci, pokecajú si spolu. Poprosila som ho teda, aby mi priviezol karnevalový kostým a aby si ho obliekol aj náš syn. Je síce malý, má len 8 rokov, ale miluje masky. On bol pirát a ja šašo. Deti v sebe bariéry nenosia, láska má mnoho podôb a v živote by sme mali ľúbiť všetko, a tak budeme aj my ľúbení.

Vošli sme do izby, pustili hudbu a začali poskakovať. Maťa to začalo zaujímať. Tancovať sa  dá predsa aj s posteľou, povedala som si a odbrzdila ju. Bola to skvelá zábava. Navliekla som mu čiapku s obrovským brmbolcom, omaľovala tvár, ktorá sa už usmievala a vytiahla som čokoládu. Tu čokoládu, ktorá mu každý deň pripomínala, že aj keď fyzicky tu niekto nie je, veci okolo nás a aj tie mimo nás sú tu na to, aby nám dali vedieť, že tí, čo nás opustili, sú tu stále. Chuť tej čokolády bola preňho chuťou lásky, ktorú mu kedysi dávala jeho mama, keď ho každé ráno budila, kŕmila a s bolesťou v očiach dvíhala na posteli.

 „Dám si.“, povedal. Jedli sme ju, smiali sa a užívali si deň. Vedela som, že rozhodnutie zapojiť do toho ďalších, bolo správne. Aj keď sme neboli jeho rodina oficiálne, vedel, že v tom momente sme tu boli len preňho. Môj syn sedel na posteli a ukazoval mu masku. Toľko záujmu a empatie som dávno nezažila. Žiadnu bariéru som nevidela. Aj keď sa deň skončil a moja služba mi utiekla veľmi, veľmi rýchlo, ešte aj doma sme sa smiali na nejakých momentoch z tohto dňa. Som rada, že mám dieťa, čo sa nebojí a neodťahuje od vecí, čo sú iné, od ľudí, ktorí nepodliehajú trendu dokonalosti a krásy.

Často si rozprávame, čo sme zažili, čo nás bolí, spomíname na Martinovu mamu a smejeme sa na synových zážitkoch zo školy. A vtedy si človek uvedomí, čo vlastne má a ako telo, ak nemá pohyb rúk či nôh, dokáže rozhýbať srdce a úsmev na perách. Čokoládu jeme každý deň a pravdou je, že nás bruchá bolia, ale radšej bruchá od čokolády, ako srdce od smútku, že je človek niekde sám so svojim smútkom a samotou.