Moja cesta opatrovateľky

Zuzana B.
10.10.2017

Keď po kúskoch skladáme mozaiku spomienok a príbehov minulosti, prichádzame na to, že nič už nie je, a ani nikdy nebude také, aké sme to poznali predtým. Práca v zahraničí zmení v živote ženy, matky či manželky všetko, o čom si doteraz myslela, že sa jej netýka. Predkladá obraz skutočnosti toho, koľko zvládne jedna žena sebazaprením, obetovaním a odvahou vykročiť do zóny nepoznania a zotrvať v nej, nielen pre vlastné ciele, ale hlavne pre ciele tých, ktorých tak veľmi miluje.

Moja cesta a horká skúška života sa začala už pred siedmimi rokmi, keď som bola okolnosťami donútená odísť a živiť sa ako opatrovateľka. Strata predošlého zamestnania, dlhy, nezodpovedný manžel, či budúcnosť mojich detí, ma donútili postaviť sa problému tvárou v tvár. Vzala som osud do vlastných rúk, kúpila niekoľko kníh, zbalila veci a absolvovala kurz pre opatrovateľky.

Prvým dobrodružstvom sa pre mňa stalo nemecké mesto Mníchov počas chladného januára 2011. Nastúpiť som mala na tri mesiace. Zaujímavosť, netradičnosť a novosť iného prostredia boli jedinou vecou, ktorá ma držala pred strachom z toho, čo budem každý deň zažívať. Útek do ulíc mesta v hustom snežení a jeho objavovanie bolo útočiskom pred nepríjemnou klientkou, ktorej nezáležalo na tom, čo si myslím, či ako som sa v novom „domove“ zabývala. Niekedy som sa ním túlala aj celé dni, pretože stará pani ma poslala preč, aby som jej nezavadzala, keď mala konzultácie s terapeutmi, hostí, či kamarátky na posedení. Prvé dni práce boli náročné. Niekdajšia učiteľka potrebovala neustálu kontrolu, zabúdala, dokonca, kde sa nachádza, na ulici kričala z ničoho nič o pomoc či nedokázala ovládať vlastné končatiny. Okrem dennej fušky prác okolo nej a domácnosti, som jej neustále pripomínala všetky základné veci, ktoré sú pre normálneho človeka samozrejmé. Chápala som to, pretože trpela demenciou a Parkinsonovou chorobou. Skúposť tejto pacientky však nepoznala medze a ja som často za svoje posledné peniaze kupovala a varila jedlo pre nás obe. Pri argumente, že naozaj niet z čoho variť a gramáž potravín je pre nás obe nedostatočná, ma zlostne „odpálkovala“ tým, že tuto netreba jesť dva chody, ako sme v mojej krajine zvyknutí. Stačí len jeden a malý, aby sme ušetrili. Často sa mi obed ani neušiel a kŕmila som sa zvyškami, či suchým pečivom. Svoju malú skromnú desiatu v podobe sladkých buchtičiek som si schovávala vo svojej izbe a šetrila pred zrakom majiteľky domu. Veľakrát pri otvorení chladničky ma pri pohľade na prázdne priestory, alebo len malý balíček mrazeného hrachu premkla obava, čo si dáme na obed dnes?! Neskôr ma pri slávnostne prestretom stole pani poúčala o tom, ako sa konzumuje z pravého porcelánu a prečo je potrebné dodržiavať pravidlá etikety. Veď tam u nás na Slovensku istotne bývame v domoch z hliny, či v slamených osadách na vrchu kopcov. Dlhý čas sa pre mňa menil na nekonečné prázdne oblúky na hodinách. Telefonáty domov ma upokojili len do chvíle, kým som sa znovu nedívala na čiernu obrazovku malej skrinky v mojej dlani. Navyše volania zo zahraničia nestáli málo a tak som šetrila zážitkami na poriadny hovor raz za čas. Presviedčala som samú seba, že to zvládnem. Jazykové znalosti, s ktorými som do tejto rodiny prišla, boli na úrovni začiatočníčky a obava z toho, že nepochopím situáciu, potrebu či rozkaz, alebo mi vynadajú pre neschopnosť, vo mne vyvolávali obrovské dávky stresu. Zistila som, že to, čo ponúkajú mnohé kurzy či učebnice, nenahradia skutočnú realitu jazyka, akým hovoria ľudia v bežnej komunikácii. Nakoniec som to po siedmich týždňoch nevydržala a požiadala agentúru, ktorá mi prácu sprostredkovala, aby mi našla niečo iné, pretože som si uvedomila, že tadiaľto moja cesta nevedie. Za dva týždne som rapídne schudla šestnásť kilogramov, zhoršil sa mi zdravotný stav a nezvládala som situáciu, keďže pacientka bola v otázkach jedla neúprosná. Po mesiaci agentúra poslala inú ženu, ktorá ma mala nahradiť. Našťastie sme si výborne rozumeli a táto rezká Slovenka mi dala plno rád do života, ako to v tejto brandži chodí. Vďaka jej skúsenostiam z rodín, pre ktoré pracovala, som si uvedomila, že si musím občas aj ja stáť za svojím názorom a nedať sa využívať, aj keď neovládam všetky slová. Naše cesty sa však rozdelili a starú pani prevzala ona. Rozviazala som spoluprácu s agentúrou, a tým sa začalo moje ďalšie putovanie ako opatrovateľky.

            Po relatívne krátkom čase som sa pripojila do internetových skupín žien, ktoré hľadali prácu v zahraničí rovnako ako ja. Natrafila som na ďalšiu agentúru, ktorá sa mi zdala vierohodná a nastúpila do nového zamestnania. Medzitým som sa snažila viac zdokonaliť v nemeckom jazyku. Podarilo sa mi cez ďalšiu agentúru získať miesto opatrovateľky v Rakúskom mestečku Eppersdorf. Na začiatku som absolvovala telefonický pohovor priamo s dámou z partnerskej firmy, aby si preverila, ako dokážem komunikovať v nemčine. Na prekvapenia bola veľmi spokojná a ja som sa tešila, že som to zvládla a môj jazykový tréning sa vyplatil. Krátko po telefonáte som si balila veci a pripravovala sa na to, čo všetko ma čaká. Bude to zlé? Ako to všetko zvládnem? Je to naozaj to, čo chcem robiť? Rodina, ktorá ma v Rakúsku mala prijať u seba, nikdy predtým opatrovateľku nemala. Písal sa február 2011. Pre nich to bol rovnaký začiatok a skúsenosť ako pre mňa. Klient, ktorého mi dali na starosť, bol starý otec rodiny, ktorého volali tradične „Opa“, čo znamená starký. Po prebratí z kómy ho presunuli na oddelenie geriatrie a odtiaľ neskôr poslali domov. Žil vo veľkom dome spolu s manželkou a synom. Ostatné deti mali svoje rodiny mimo domu a o oboch rodičov neprejavovali veľmi veľký záujem. „Opa“ prišiel vychudnutý po ťažkej chorobe z nemocnice a dávali mu možno tri mesiace života. Musela som ho všetko učiť odznova. Ako jesť lyžicou, ako piť, ako rozprávať. Najhoršie bolo, že priestory v dome, či posteľ v izbe, nespĺňali adekvátne podmienky pre klienta, ktorý sa ťažko hýbe a komplikovane ukladá do postele na spánok. Časom to pochopili najmä moje kríže a ruky. Po zoznámení s rodinou a ubytovaní v malej izbietke som sa pustila do novej etapy života v tejto práci. Zistila som, že moja spisovne naučená nemčina je mi tu v podstate nanič, pretože v tejto rakúskej oblasti Korutánska ľudia hovoria akýmsi nárečím, ktoré sa bežne používa aj v televízii či rozhlase. Písmenká v slovách sa často vymieňali či nahrádzali a domáci používali rôzne skratky, ktoré som sa musela naučiť. Tak namiesto klasického slova Was (Čo?) tu používali Wos, v slovíčku Ja (Áno) Jo, a mnohé ďalšie zvláštnosti. Práve tu som pobudla najdlhší čas v mojej „kariére opatrovateľky“, ktorý zo mňa vysal časť životnej energie a naučil ma, že všetko čo chcem, si musím tvrdo odpracovať. „Opa“ totiž nežil tri mesiace, ale ešte šesť rokov. Mnohí to pripisovali mne a mojej starostlivosti, čo ma potešilo, ale zároveň som mala pocit, že moju prácu si časom prestali vážiť. S elánom som denne robila aj činnosti a roboty mimo hlavnej starostlivosti o klienta. Na konci dvojtýždňového turnusu som rátala výplatu a hodnotila niekoľko grošov naviac. Peniaze však moja rodina nutne potrebovala. Začala som trochu závidieť ženám, ktoré vycestovali do zahraničia aby si privyrobili, alebo prilepšili k dôchodku. V aute pri cestovaní som si vypočula mnoho historiek žien, ktoré tento chlebík zažívali podobne ako ja. Príbehy boli úsmevné a často aj strašidelné, či neskutočné. Do jednej hádzal pacient knihy, ďalšia občas schytala palicou a tretia bývala v dome, kde strašilo. Veľakrát som sa nasmiala, sťažovala, ale niekedy aj ďakovala osudu, že som nenatrafila na klienta či klientku, ktorá by ma mlátila, zamykala, či inak mi ubližovala. Zažila som však mnohé komplikované a ťažké situácie, výbuchy zlosti aj mnohé nespravodlivosti. Problémy čoraz viac nastávali aj v agentúrach. Mnohé ma chceli oklamať a zarobiť na mne. Pred podpisovaním nástupnej zmluvy som si vždy poctivo čítala podmienky, pravidlá, povinnosti a často sa človek takmer jediným ťahom pera upísal k dohode, ktorá pri akomkoľvek porušení pravidiel znamenala tvrdé sankcie. A tým chudobná opatrovateľka nedokázala čeliť sama. Ťažko sa vyberá v skratke, čo všetko som tu preskákala, pretože počas toľkých rokov človek denne prežil nespočetne mnoho rôznych situácií. Po čase som premýšľala, že odídem. Všetko ukončím a vrátim späť na Slovensko, ale opäť mi myšlienky skĺzli k faktu, že moja rodina peniaze potrebuje. To som si opakovala celých šesť rokov.

Pri klientovi v Eppersdorfe som zotrvala doteraz najdlhšie a musím priznať, že to bolo jedno z tých lepších miest počas opatrovania. Dokonca som bola jedinou stálou opatrovateľkou na striedanie. Vymenilo sa tu totiž okolo trinásť žien, žiadna akosi nevydržala dlhšie, avšak skúmať dôvody ich odchodu neboli v mojej kompetencii a časom som si zvykla na to, že príde opäť nová. Po smrti starkého som však zostala štyri mesiace bez miesta. Chcela som vyskúšať niečo iné. Prácu v inej oblasti, ako bolo opatrovanie. Rozposlala som možno tridsiatku životopisov a motivačných listov, desiatky e-mailov či reakcií na ponuky. Na niektoré som dostala čakaciu odpoveď, na iné okamžité odmietnutie, alebo nulovú reakciu. Dôvodom na odmietnutie bol často nedostatok praxe, fakt, že som cudzinka, či nevlastnenie vodičského preukazu. Čoraz viac ma začalo prepadať zúfalstvo. Po nejakej dobe sa mi ušli len asistenčné práce pri umývaní dlážok, či iné podradné roboty na čiastočný úväzok, za ktoré som dostala len malú odrobinku. Musela som si priznať, že takto to asi nepôjde a vrátila som sa opäť k opatrovateľstvu, v ktorom som mala asi najviac praxe. Po takmer pol roku som natrafila na ďalšiu agentúru, ktorú v zahraničí vlastnila Slovenka. Zopakovala som si celý proces prijímania a zakrátko som už sedela v objednanom aute, ktoré ma viezlo do ďalšieho domu v Gottestalle pri Wernbergu. V tejto etape som však ešte netušila, že sa na mieste dlho neohrejem. Dom bol obrovský a zanedbaný. Žila v ňom stará pani spolu so svojou dcérou, starou dievkou a jej kocúrom. Zo začiatku sa mi všetko zdalo celkom normálne a ľahko stráviteľné. Zistila som však, že dcéra trpí akýmsi zvláštnym druhom psychického narušenia. Jej nálady sa často stupňovali a končili obrovskými amokmi a výbuchmi zlosti. Človek by povedal, čím som ju asi tak vyprovokovala? Na to však stačilo len veľmi málo. Napríklad, že počas vyzúvania od dverí po príchode z práce som si dovolila mať ešte párky na večeru v hrnci a podávať ich až pred jej očami. Najhoršia bola jej zatrpknutosť a žiarlivosť, ktorú pociťovala, keď som sa starala o jej mamu a tá ma za niečo pochválila. Hádky sa stále stupňovali a tento tlak bol pre mňa neznesiteľný. Hovorila som si, ako by bolo všetko fajn, keby stará pani žila sama. Dcéra ma neustále kontrolovala, prehľadávala mi šuplíky, veci a so zvýšeným hlasom zisťovala, kam si to dovoľujem ísť?! Telefonáty domov sa menili na emočné úniky plné plaču. Začala som sa báť, že ak nebudem psychicky v poriadku, hrozí mi kolaps. Jedného večera som si povedala dosť a zavolala do agentúry, aby mi našli inú rodinu, pretože tuto to nezvládnem. Šéfka agentúry mi z veľkou nevôľou oponovala. Vraj nie je také ľahké rýchlo niekoho zohnať, že ako si to predstavujem. Po úmorných rozhovoroch mi našla ďalšiu rodinu vo Villachu. Tá sa však od tej predošlej ničím lepším nelíšila. Znova som sa dostala do obrovského domu, ktorý bol kedysi penziónom. Dostala som izbu so skriňou, umývadlom a hrdzavejúcou posteľou. Starať som sa mala o babičku, ktorú priniesli jej potomkovia späť z domova dôchodcov, kde pobývala nejaký čas. Lekári jej určili vysoký stupeň starostlivosti, číslo štyri, čo znamenalo aj vyšší prísun peňazí na jej opateru. Babka bola milá osoba a mala ma rada. Problém však znovu nastal u jej detí. Denne ju navštevovala jej dcéra. Zostávala na obedy, večere, olovranty, či často brávala jedlo k sebe domov. Z toho mála zásob, ktoré mi ostali, som nemala ani čo poriadne uvariť, keďže som potravinami musela šetriť. Stávalo sa akýmsi pravidlo, že som zaspávala hladná a na obed sa mi ledva ušiel tanier polievky. Často som sa v noci budila na šramot a zistila som, že aj babička blúdi po tme po dome a hľadá niečo pod zub. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že si babičku vzali domov z domova len pre peniaze. Dcéra nebola nikdy spokojná s jedlom, vždy jej niečo prekážalo, aj keď zjedla všetko do poslednej omrvinky. Rovnaké to bolo aj s prácou. Mala som pocit, že sa neustále prebúdzam do tej istej nočnej mory. Najhoršie bolo, že sa neuspokojila s prácou okolo jej matky a vo vnútri domu, ale nútila ma aj plieť záhradu, kosiť trávniky, zalievať kvety, kopať a mnohé ďalšie veci. Dni pre mňa prestali mať dvadsaťštyri hodín. Aj keby ich bolo dvestoštyridsať, nestihla by som všetko. Karma mi zrejme vrátila moje hundranie na prvú rodinu, a tak sa mi mstila takto. Možno to znie prehnane, ale uvedomila som si to, keď som sa dostala do tretej takejto rodiny, ktorá bola za celé tie roky najhoršia. Dostala som sa do Pesentheinu pri Millstatter See. Tentokrát to nebolo o deťoch, vnukoch či inej blízkej rodine pacienta. Samotné peklo mi spôsobovala moja zverená pacientka. Táto žena neváhala ubližovať nielen cudzej osobe, ale aj svojej vlastnej dcére. Neustále som si vypočula urážky na jej aj moju osobu. Dom som nemohla upratať bez jej výsostného dovolenia a nesmela som sa takmer ničoho dotýkať. Klientka schovávala všetko, čo našla. Stávalo sa, že sme sa nemali z čoho najesť, pretože ukryla všetky príbory, aj lyžice. Potraviny sa šetrili ešte viac a polievku sme riedili vodou niekoľko dní. Opäť som zaspávala len s chlebom a maslom v žalúdku. Z priestorov mizli takmer všetky veci a z nezmyselných krádeží som bola obvinená práve ja. Táto klentka najviac útočila na moju psychiku. Pripomínala mi vojenského generála, ktorý zabudol, že je len stará, slabá žena. Žiaľ, aj z tohto miesta som musela odísť.

Pravdou je, že aj po udalostiach, ktoré som prežila stále pracujem ako opatrovateľka. Momentálne čakám na ďalšie vhodné miesto a nevzdávam sa. Aj napriek všetkému verím, že sa na mňa usmeje šťastie a nájdem aj ja solídnu a slušnú rodinu, ktorá ma za moju usilovnosť ocení a nebude sa ku mne správať ako ku otrokovi. Mnohým možno skrsne na um otázka, prečo tu zotrvávam, keď som zažila také veci? Ja však aj po dlhých rokoch nemám veľmi na výber. Dlhy mi stále zostali a musím svoj malý boj zavŕšiť až dokonca. Táto práca ma však naučila mnohým veciam. Už nie som tá vystrašená osoba, ktorá pred siedmimi rokmi bojazlivo objavovala svet. Viem si stáť za svojím názorom, plynule ovládam jazyk a nebojím sa pomenovať situácie, tak, ako sa skutočne javia. Jedinou vecou, ktorú možno na tom ľutujem je, že som nevidela svoje deti rásť do dospelosti. Chýbala som pri mnohých dôležitých udalostiach a často som trávila sviatky s, pre mňa, cudzími ľuďmi pri stole. Obraciam však kartu života na nové hracie pole a verím, že šťastie si ma nájde.