Alžbeta B.

09.10.2017

Môj príbeh sa začal pred asi dvoma rokmi, keď na mojom vtedajšom pracovisku prepúšťali ľudí. Počas môjho života (53 rokov) som vykonávala veľa druhov práce, pracovala som ako programátorka, hospodárka, vedúca fakturantka. K zdravotníctvu mám vzťah odvtedy, čo som 9 rokov pracovala ako hospodárka v jednom domove sociálnych služieb pre mentálne postihnutých, tam som bola dennodenne v kontakte aj s klientmi, aj s ošetrujúcim personálom, pracovali sme ako tím.

Pozorovala som tvrdú prácu opatrovateliek a zdravotných sestier. Po týchto skúsenostiach som si to mohla vyskúšať, nanešťastie, vo vlastnej rodine, keď otcovi diagnostikovali karcinóm pľúc a kostí. Doopatrovala som ho až do poslednej chvíle jeho života.

Po 15 rokoch práce v administratívnej oblasti som ukončila opatrovateľský kurz a stála som pred vážnym rozhodnutím, lebo som nevedela, či zvládnem postarať sa o cudzieho človeka. Na skúšku som si začala hľadať prácu ako opatrovateľka len na pár hodín. Oslovili ma zo susednej dediny, či by som nezaopatrila jedného pána na istý čas, kým jeho príbuzní odídu na liečenie. Prácu som zobrala a sama som bola prekvapená, ako hravo som to zvládla. Po mesiaci sme sa s pánom lúčili so slzami v očiach.

V tom momente som už vedela, že chcem robiť prácu opatrovateľky. V dedine, kde žijem, máme zariadenie pre seniorov. Našťastie hľadali nových pracovníkov. Na pohovor som išla sebavedomá a 1. septembra 2015 som nastúpila do práce ako opatrovateľka. Dva roky v tomto zariadení sú už za mnou. Prežila som šťastné, ale aj ťažké chvíle.

Bol krásny májový deň. Klientka, pani M., mala 89 rokov na svoj vek bola ešte čiperná. Chodievala každý deň na prechádzky do parku v areáli. Boli horúce letné dni a my sme  každý deň upozorňovali klientov, aby dodržali pitný režim a aby ostávali v chládku a nezaťažovali svoj organizmus. Pani M. tiež bola upozornená, ale napriek upozorneniam sa vybrala na dlhú prechádzku, a keď sa vrátila z prechádzky, zatočila sa jej hlava, spadla na zem, pričom si ju poriadne udrela. Privolaní lekári ju odviezli na neurologické a chirurgické vyšetrenie, našťastie bola v poriadku,  skončila len s miernym otrasom mozgu. Pani M. sa pri páde zľakla a následne sa opustila. Nechcela vstávať z postele, bála sa, že zase spadne. My sme ju každý deň povzbudzovali a cvičili s ňou, až sme ju nakoniec postavili na nohy. Na začiatku chodila na prechádzky iba pod dohľadom, práve pri takýchto prechádzkach sme sa stali dobrými priateľkami. Pani M. nedávno dovŕšila 90 rokov. Spokojná a šikovná pani znovu chodí bez opory. Ja osobne mám z toho veľkú radosť, lebo keď som ju videla ako leží, mala som ťažké srdce. Tento môj príbeh sa skončil šťastne a ja som rada, že môžem vykonávať takúto náročnú prácu.