Soňa M.

09.10.2017

Mojou prvou „klientkou“ bola moja mama. Od chvíle, keď náhle zomrel môj otec, moja mama sa upla na mňa, hoci sme traja súrodenci. Ja som to brala ako povinnosť postarať sa o svojho rodiča. Koľkokrát sa ona kvôli mne obetovala, v noci nespala, ráno utekala do roboty... To ja ani neviem. Bola som dieťa. Teraz prišiel rad na mňa, aby som vrátila požičané.

Mama často chodievala k nám, ale... uplynul rok a pol od smrti otca a ona sa cítila stále horšie a horšie. Aj keď mala svoj byt, ponúkla som jej, aby bývala u nás. Jej sa ale veľmi cnelo za svojim „hniezdočkom“ a tak sa občas zbalila a išla domov. To ešte vládala. V lete, presnejšie 12. júna 2009 som išla pre mamine výsledky k lekárke. Mama nevládala ísť. Bola diabetička. Pripisovala tú slabosť tomuto ochoreniu. Pichala som jej inzulín 4-krát denne.

Pani doktorka mi povedala, aby som s tými výsledkami zašla na onkológiu. Tak som zašla. Bolo mi jasné, čo je vo veci. Moja milovaná mama dostala rakovinu. Pani doktorka na onkológii jej predpísala drinky ako výživu, lebo nemohla nič zjesť. Mame som nepovedala ani ja, ani moji súrodenci, ako sa veci majú. Nepovedali sme jej, že má rakovinu. Lenže ona bola inteligentná a vedela to. U nás bolo ale tabu vysloviť to strašné slovo. Od tej chvíle, čo sme sa to dozvedeli, som sa nevedela upokojiť, stále som na to myslela. Veľakrát k nám prišla lekárska pohotovosť, veľakrát som mamu aj so synom naložila do auta a odviezla na pohotovosť. Najhoršie na tom bolo, že človek sa len bezmocne pozerá, ako mu blízky človek odchádza, ako trpí bolesťami, pomaly sa už ani nevie najesť, ísť sama na WC, ... a nevie mu pomôcť. Ešte aj dnes, po 8. Rokoch, mám zimomriavky, keď si na to spomeniem.

Mama zomrela v nemocnici presne 3 mesiace odo dňa, keď sme sa dozvedeli diagnózu, a to: 12. Septembra 2009. Pamätám, ako mi ráno o 3. hod. volali z nemocnice, že o 2:30 hod. mama zomrela. Jediné, čo ma v tej chvíli napadlo je, že už netrpí. Doslova sa mi uľavilo. Ona stále hovorila, že sa nebojí smrti, ani umierania, ale bolesti predtým. V živote veľa bolesti a sklamania zažila, nechcela takto v bolestiach zomrieť, a predsa to tak bolo. Ešte za života, asi pol roka pred smrťou sa rozhodla darovať svoje telo na výskum. Aj po smrti mala svoju úlohu. Silná to bola žena. Ale hlavne, moja mama. Po smrti mamy som sa cítila akási prázdna. 

Vtedy som sa dozvedela, že moja svokra ochorela. Vybavila som jej so švagrinou nemocnicu v Košiciach, kde som ju previezla z Michaloviec. Opäť diagnóza: rakovina. Svokra zomrela mesiac po mojej mame. Dúfala som, že aspoň ona tu zostane. Nezostala.

Tak začína môj nový opatrovateľský život. Po smrti mojej mamy som sa cítila prázdna, to som už písala. Dokonca som cítila, že som jej nedala toľko lásky a starostlivosti, ako som chcela. Tak som sa vybrala do sveta. Vybavila som si živnosť, našla agentúru a vycestovala som. Na druhý koniec Nemecka, do Bonnu. Krásne mesto, milí ľudia,... Nastúpila som do rodiny k starčekovi, ktorý trpel Alzheimerovou chorobou. Už v aute mi hovorili: „Ty to nevydržíš!“ A smiali sa. Išla som na 6 týždňov. Už prvú noc som nezažmúrila ani oka, lebo dedo stále kričal, chcel, aby som celú noc bola pri ňom a držala ho za ruku, stále niečo rozprával, na niekoho volal (až neskôr som pochopila, že to volal svoju manželku, ktorá už bola po smrti niekoľko rokov). Nakoniec si dedo na mňa zvykol a ja na neho. Už som trochu vedela, čo od neho môžem očakávať. Dedo celý deň pochodoval po chodbe a kričal. Kričal tak strašne, že som si musela dohodnúť so synom, aby aspoň na jeden deň v týždni mi dali voľno a mohla som ísť von. Chodila som do parku na lavičku a počúvala ticho... Iba vtáci čvirikali. Niekedy prišla na návštevu aj nevesta, s ktorou som si výborne rozumela. Denne som varila obedy, aj pre syna, keď prišiel. Dedko sa nevedel dojesť tej fajnoty slovenskej. Varila som všetko, vrátane polievok, okrem halušiek. Tie som raz robila s vajcom, keďže som nemala ani bryndzu, ani tvaroh. Chutili mu. Dedo vždy všetko zjedol. Iba raz... Samozrejme, že všetko zjedol, odnášala som z jeho izby prázdne taniere z obeda a „zrazila“ som sa vo dverách so synom. Dedulo naňho: „Nič mi nedá jesť, od rána som nič nejedol, som hladný.“. Syn pochopil, usmial sa a dal starkému jeho obľúbenú čokoládovú tyčinku. Turnus sa mi skončil, išla som domov. Dočkala som sa. Prišla ma vystriedať iná opatrovateľka.

Po šiestich týždňoch som bola naspäť. Už som vedela, čo sú to za ľudia, ako sa mám k nim správať, ako sa správať k dedkovi. Bol to opäť dedko ukričaný, nespokojný, rýchlo chodiaci... Zo svojej izby do obývačky a späť prešiel za dopoludnie hádam 30-krát. S medzizastávkou v kuchyni. Sadol na stoličku: „A toto prečo tak robíš, tu daj vodu, tu daj to, hento, vodu vylej...“, až kým som ho ja neposlala pre nejaké noviny do obývačky.  Mala som s ním trpezlivosť. No ale keď som prišla druhýkrát na turnus, dedko mal preležaniny na päte. Akosi sa mu to zhoršovalo, chodili mu to preväzovať. Stav sa nezlepšoval. Jedného dňa ho zobral syn s nevestou do nemocnice. „Opa“ sa v ten deň nevrátil. O pár dní mu odrezali pätu, chvíľu si tam poležal, obviazali mu to a poslali domov. Nastalo obdobie, ja ani neviem, či horšie, či lepšie. Pre koho ako. Edo ostal pripútaný na lôžko. Boli dni, keď chcel vyskočiť z postele, preto sme dávali zábranu, aby sa nedostal von. Tým pádom ho bolo treba prebaľovať, katéter vyprázdňovať, kŕmiť, občas do vozíka posadiť a povoziť. Nebolo to to najhoršie. Najhorší bol ten krik.  Po šiestich ýždňoch som opäť išla domov.

Na ďalší turnus som sa opäť chystala až o šesť týždňov. Už-už som mala vycestovať, kufor zbalený a odrazu telefonát od opatrovateľky. OPA zomrel. Bolo mi to ľúto. Ale dedko mal 92 rokov. Rada si na neho spomeniem.

     Asi o rok som dostala inú rodinu. Nebolo to už tak ďaleko, iba tu pri Mníchove, asi 100 km k českým hraniciam. Pekná dedinka - Obertraubling. Na tých dedinách sa mi páči to, že či nazriete do jedného dvora, či do druhého, všade je čistučko. Tak isto aj v tom „mojom“ dome. Rodina bola fajn, Oma, Opa, jedna dcéra, ktorá sa starala, ostatné chodili len na návštevu. Rozumela som si s nimi. Opa bol na vozíčku, mal amputované obe nohy  po kolená. Takže chodil na invalidnom vozíku. Mal ich niekoľko. Na prechádzku jeden, na doma druhý, na nákup ďalší,... Na nákup mal dva. Jeden na väčší nákup a jeden na malý. Do odchodu chodil každý deň. Raz sme sa vybrali spolu okolo Dunaja a železničnej trate. Dedko mi porozprával hádam celú históriu ich mesta. Samozrejme, nerozumela som všetko. Išli sme pozrieť veľké obchodné domy, presne tých značiek, ako u nás. A čakala nás cesta späť. Opäť pohoda, dedko sa zas pýtal, aká je Bratislava, aké sú tam fabriky, že on za vojny bojoval v Bratislave. Pekná prechádzka to bola. V tejto rodine bolo vždy čo robiť. Raz poliať záhradku, nasadiť kvietky, ísť na cintorín popolievať kvety, očistiť popadané suché listy, zájsť k doktorovi pre recept na lieky. Raz k jednému, raz k druhému. A v nedeľu do kostola. Bolo veru roboty. Len Oma ma nechcela pustiť k sporáku. Nakoniec jej „seklo“ v krížoch, že som musela zavolať doktorku, ktorá ju prezrela. Nakázala jej pokoj na lôžku. To znamená, že varila som ja. Povedali mi, čo by chceli zjesť a ja som to vykúzlila. Len sa tak oblizovali. Keď som povedala dcére, že už čochvíľa pôjdem domov, povedala mi, nech ostanem. Že ja som zatiaľ najlepšia opatrovateľka,  akú kedy mali. Nemohla som zostať. Môj manžel tiež chodí opatrovať a tak som sa opýtala dcéry, či by on nemohol prísť namiesto mňa. Po dlhom váhaní manžel nastúpil na moje miesto. Keďže on prišiel autom do rodiny, ja som tým autom odišla na druhý deň ráno. Opa mal o mňa strach, aby som došla domov v poriadku a tak mi povedal, že mám zavolať, keď dorazím domov. Skvelý Opa.

Doma ma čakala iná misia. Dcére sa narodil syn a bolo treba pomôcť. Dieťa bolo už tretie v poradí. Roboty veľa. O rok sa narodil ďalší syn, štvrté dieťa. V tom čase som nemohla dcéru nechať s  dvomi malými deťmi. A teraz je zo mňa babka. Zaskočím, pomôžem, opatrím, po lekároch pobehám, poradím...