Andrea V.

03.10.2017

Pracujem ako opatrovateľka už šesť rokov a za tú dobu som zažila naozaj všeličo. Od milých a vďačných klientov a rodín, ktoré pochopili, že som tu pre nich a najmä, že oni potrebujú mňa, nie ja ich. Iní rodinní príslušníci sa správali arogantne a dávali mi veľmi pocítiť, že ja som „tá z ostbloku a oni sú lepší ako ja“.

Za 6 rokov v Nemecku som opatrovala 4 klientov (ak nerátam rozličné záskoky na 2-3 týždne, keď som si chcela privyrobiť).

Svoju „kariéru“ som začínala u pána Hansa a bola som jeho prvou opatrovateľkou. Tento potomok šľachtického rodu, ako som sa od syna dozvedela (dokonca mal pred priezviskom slovíčko Von) mal pokročilú Alzheimerovu chorobu a bol úplne nevládny. Takže ako 24-ročná amatérka, ktorá nikdy predtým nikoho neopatrovala, som do toho skočila rovno po hlave. Hodili ma do vody a plávaj! Za pochodu som sa naučila klienta prebaľovať, robiť mixované jedlá a vypúšťať katéter, pričom som túto pomôcku predtým nikdyi nevidela. Ale zvládla som to! Rodina bola veľmi milá a nevesta mi všetko ukázala a vysvetlila. Aj keď moja nemčina napriek 11 rokom v škole nebola najlepšia, dokázala som zavolať sanitku, keď mal raz pán Hans problémy s dýchaním. Odvtedy musel mať kyslíkový prístroj. Keď o 5 týždňov zomrel, bol to pre mňa šok. Prvá rodina a hneď mŕtvy klient. Nevesta ma však ubezpečila, že to nebola moja chyba, veď pán Hans mal vo svojich 92 rokoch aj právo zomrieť.

V druhej rodine som opatrovala malého chlapca Lionela (meno ako Messi). Tento zlatučký 7-ročný chlapček mal ozaj kopec diagnóz. Mentálna retardácia, slepota, PEG-sonda atď. Rodičia mi však od začiatku dávali najavo, že nie som pre nich nič viac ako slúžka. Musela som upratovať nielen po Lionelovi, ale aj po jeho rodičoch, či dvoch súrodencoch. A upratovať dvojposchodový rodinný dom nebola žiadna sranda. Trojmesačné turnusy, počas ktorých som bola iba mesiac doma, začali byť pre mňa tak fyzicky náročné, že som sa po 15 mesiacoch rozhodla odísť.

Zato tretia rodina bola super. Milý dedko s pokročilou Parkinsonovou chorobou a jeho ešte milšia manželka s dvoma synmi mi pomáhali, ale najmä mi dávali pocit spolupatričnosti. Počas voľna ma brával jeden zo synov do okolitým mestečiek alebo do prírody. Keď dedko zomrel, plakala som.

Teraz som v štvrtej rodine a je to horor! Nie kvôli klientke, Oma je super, ale kvôli jej najmladšej dcére. Takúto „buzeráciu“ som ešte nezažila. Všetko bolo v poriadku, kým pani mohla chodiť. Následne dostala infarkt, z ktorého sa zotavila. V súčasnosti sa striedame, tri dni je pri Ome ona a tri dni ja. Niektoré problémy sú vážnejšie, na iných by som sa zasmiala, keby sa nestali mne. Tu sú tie vtipné:

 

     Jedného dňa, keď som sa vrátila z výletu do vedľajšieho mesta, začala dcéra prať o 23:00! Ktorý blázon začne prať o takom čase?! Vôbec nebrala do úvahy, že spím vo vedľajšej miestnosti a aj keď mám voľno, chcem sa konečne vyspať. Prečo neprala doobeda alebo poobede, keď som bola celý deň v susednom meste? Alebo dnes či zajtra, ale cez deň! Samozrejme, ju ani jej matku to nerušilo, keďže spia na poschodí.
Raz prišla Ome pohľadnica, na ktorej bol zubor. Zaujala ma, takže som ju vzala, keď ležala na kuchynskom stole a prezrela som si obrázok. Ani som ju neotočila, keďže ma nezaujímalo, kto jej píše, to nebola moja vec. Dcéra mi vynadala, prečo chytám matkine veci. Moje vysvetlenie, že som si len pozrela obrázok, nebrala do úvahy. A keď napr. otváram poštovú schránku, tiež musím brat poštu do ruky. Kričala na mňa, akoby som jej otvorila ľúbostný list. Ak jej to tak vadilo, mohla mi to slušne povedať.

Problém s paradajkou... Dcéra chcela robiť na večeru šalát. Samozrejme len pre nich dve, keďže ja nie som hodná toho, aby som sedela s nimi pri stole. Oma sa samozrejme prekvapene pýtala, prečo s nimi nevečeriam. Dcéra odsekla, že Andrea bude jesť vo svojej izbe. Tesne pred prípravou som si vzala z chladničky malú mini paradajku. Vynadala mi, že teraz nebude mat dosť paradajok na šalát. Pritom boli v chladničke ďalšie tri veľké paradajky a cuketa.

Tiež sa mi raz stalo, že ďalšia dcéra priviedla so sebou mladý manželský pár. Predstavili sa mi, podali sme si ruky a ja som šla von, keďže som mala voľno.  Keď prišla na druhý deň najmladšia dcéra a dozvedela sa, že tu niekto bol, kričala na mňa, že kto to bol a prečo púšťam dnu cudzích ľudí. Vysvetľovala som jej, že prišli s jej sestrou a aj pani ich poznala. Nemala som si od nich náhodou pýtať číslo občianskeho preukazu? Prišli s dcérou, tak ma nezaujímalo, kto to bol. Následne sa pohádala so sestrou, pričom vysvitlo, že to bol syn ďalšej tretej dcéry a jeho manželka.
Najmladšia dcéra proste oplýva veľkou "fantáziou". Obvinila ma, že chodievam na WC v izbe jej matky, alebo to, že som jej vzala jej mlieko, či vypila kávu. Kávu nepijem a mam vlastné mlieko. Sestry mi vraveli, že ona je už taká, aj sa mi za ňu ospravedlnili. Kým jednoducho nemá dôkaz (SMS, email, svedectvo svojich sestier), neverí mi a obviňuje ma z klamstva. 
Ale keď som jej mame pomohla a zavolala záchranku, keď dostala tretíkrát srdcový kolaps, tak som bola milá, zlatá…

Našťastie sa tento turnus už končí  a ja dúfam, že čoskoro dostanem normálnejšiu rodinu. Za posledných 6 rokov sa asi najviac teším domov na svojich blízkych. Odkedy pracujem v Nemecku, aj naše vzťahy sa výrazne zlepšili.