Michaela S.

03.10.2017

Mám 21 rokov. Moja mamka opatruje už 8 rokov. Počas strednej zdravotníckej školy som išla prvýkrát opatrovať ako 17-ročná. K opatrovaniu som mala bližšie cez moju mamku, párkrát som bola pri nej v práci na návšteve. A keďže som študovala zdravotníctvo, tak to bolo pre mňa ako prax.

Začiatky boli veľmi ťažké, aj s dorozumením sa, hoci som maturovala z nemeckého jazyka, tak som im veľmi nerozumela. Časom to už bolo super, v každej rodine som sa naučila pár slovíčok. Najťažšie bolo, že som nebola doma s rodinou - s mamkou, otcom, bratom. Proste mladá, neskúsená, ďaleko od domu v cudzine. Veľa nocí som zo začiatku preplakala. Vďačná som mojej mamke, ktorá mi bola na telefóne nápomocná, bez nej by som to tak nezvládla. Chodím iba na záskoky štvrtý rok, keďže popri škole mi to takto vyhovuje. Bola som už vo veľa rodinách, stretla nových ľudí s rôznymi charaktermi, názormi a povahami. Veľa rozdielnych klientov s rôznymi diagnózami. Pri každom bolo niečo špecifické.

Som mladá a takmer každá rodina, do ktorej som prišla, si myslela, že aj hlúpa. Bolo treba si vybudovať rešpekt, lebo ináč by som neobstála. Veľa pacientov a aj rodín ma zo začiatku veľmi „nemuselo“. Veď „Čo tu taká mladá a hlúpa chce?“.

Bola som vo Feldkirch Gisingen na záskok 14 dní opatrovať 90-ročnú pani. Na jej vek bola dosť fit. Prvý deň, keď som prišla a pani z agentúry odišla, zostala som tam sama. Sadli sme si za stôl a rázne mi povedala: „Žiadne sympatie z mojej strany!“. Už som vedela, že tu bude „tvrdý oriešok “. Napokon to nejako zbehlo a ona nakoniec za mnou plakala, že odchádzam. Viac klientov bolo na začiatku ku mne nepríjemných, ale nakoniec plakali.

Na tejto práci zbožňujem, ak môžem niekomu pomôcť, spríjemniť mu deň, rozosmiať ho, pohladiť ho, nakŕmiť ho. Ten pocit, keď človek, ktorému iba obyčajne poprajete dobré ráno, sa usmeje a je šťastný. Pre niekoho to nie je iba niečo obyčajné a samozrejmé.

Tato práca si vyžaduje empatiu. Nie každý to dokáže robiť. K tejto práci je potrebné dať aj kúsok lásky zo seba. Každý jeden opatrovateľ, každá jedna opatrovateľka je tu kvôli tomu, že potrebujú peniaze. Áno, ináč by sme to možno ani tu neprišli robiť. Peniaze sú jedna vec a to, ako vykonávaš svoju prácu, je druhá vec. Je potrebné mať dostatok trpezlivosti a aj spomínanú empatiu. Snažiť sa pochopiť tých ľudí. Naozaj robiť tie veci s láskou (viem, nie je to stále také ľahké). Prísť ráno do izby a pacientovi s úsmevom a radosťou popriať krásne ráno a nie rozčúlená, lebo už chceš ísť domov a „Vstávaj!“. Keď vidím, že človek sa úprimne usmeje, je to pekné a práve to ma obohacuje. Obohacuje to moju dušu, že práve ja môžem niekomu pomôcť, hoci aj len jeden pohár vody mu podať. Treba to brať ako poslanie, že práve TY si tu bola poslaná/poslaný niečo urobiť a pomôcť človeku. Všetko má svoj dôvod, aj to, prečo to robíš. A ver tomu, že pre tvojho klienta je  tvoja práca veľmi užitočná, nič nie je zbytočné, vôbec nič. Všetko má svoj význam a neberte túto prácu iba ľahostajne. Pristupujte k tomu zodpovedne, s láskou, pokorne, ohľaduplne a empaticky.

Každý turnus, keď som začínala, stále som len počítala dní, kedy už konečne pôjdem domov a nemohla som sa dočkať. Takýmto štýlom to bolo veľmi ťažké a nekonečné. Ešte len asi pred dvomi mesiacmi som to začala vnímať inak. Už som sa tak nezameriavala iba na počítanie dní. Začala som žít v prítomnosti. Viac som sa venovala klientovi, začala som ho pozorovať, vnímať, skúsiť sa vžiť do jeho pozície, snažila som sa ho pochopiť. Robila som každý deň tak, aby som bola dôvodom jeho úsmevu. Veľa som s nim komunikovala. Verte či nie, ináč mi ubehli tie dni. Domov som odchádzala síce vyšťavená, ale spokojná, že svoju prácu som vykonala efektívne a aspoň na ten čas, čo som tam bola ja, klient bol spokojný. Pristupujte ľudsky ku klientovi a s láskou. Nerobte všetko iba mechanicky.

Ďakujem Vám za Váš čas, že ste si to prečítali.

Tento citát je môj obľúbený:

„Ak nemôžeš nakŕmiť všetkých, tak nakŕm aspoň jedného.“ Matka Tereza