Slavomíra N.

20.09.2017

Pracovať ako opatrovateľka som sa rozhodla minulý rok, po tom, ako sme dostali domov potvrdenie o prijatí môjho syna na štúdium na vysokej skole v Bratislave.

Inú možnosť som nevidela, iba práca v zahraničí mi mohla zabezpečiť dostatočný prijem na pokrytie nákladov pre synovo štúdium. V tejto oblasti som nebola nijaká diletantka. Doopatrovala som otca s Alzheimerovou chorobou a počas sobôt som chodila opatrovať susedu s diagnózou skleróza multiplex. Nehovoriac o tom, že pred niekoľkými rokmi som pracovala za hranicami ako opatrovateľka síce načierno a krátko, ale predsa. Prácu som musela prerušiť pre chorobu mojej matky, ktorá jej bránila v opatrovaní môjho deväťročného syna. Problém som preto nevidela v opatrovaní ako takom, ale v mojom nie veľmi priaznivom zdravotnom stave a veku. Rozhodla som sa však skúsiť túto možnosť, lebo v opačnom prípade by som si vyčítala, že som sa  nepokúsila synovi umožniť štúdium, po ktorom tak veľmi túžil.

Vedela som, že je to ťažká práca, že obnáša nielen fyzickú zdatnosť, ale aj psychickú silu. Ja som vždy bola vychovávaná k úcte k starším a bola som presvedčená, že táto úcta im právom prináleží, keďže vybudovali pre nás určite hodnoty, v ktorých my pokračujeme ďalej a jednoducho povedané, keby nebolo ich, nebolo by ani nás, a tak potom po nás prevezmú žezlo naše deti a po nich ich deti... Pri tejto práci  ma však život poriadne prefackal. Kto je dobrý, je dobrý, kto je zlý, je zlý a v starobe sa tieto vlastnosti ešte viac znásobia. Trpezlivosť býva často na pokraji zlyhania. Stretla som sa s tvrdohlavosťou, lakomosťou, panovačnosťou, puntičkárstvom, ale toto som dokázala tolerovať. Na starých ľudí treba trpezlivosť, to som vedela, veď tieto vlastnosti nemajú predsa len seniori. Čo som nezvládala, bola povýšenosť a zloba, ktoré ma ubíjali. Po predčasnom návrate z posledného turnusu domov mi trvalo dva týždne, kým som sa ako-tak spamätala z pocitu poníženia, zahnala ho a doplnila  si vyčerpanú energiu. Domov som prišla nielen chorá, prišla som ako vyžmýkaný citrón a priateľka mi povedala, že som akoby niečím preplesknutá.

S Gabikou, mojou striedačkou, som sa zoznámila pri opatrovaní starého dedka, ktorý síce mal svoje diagnózy, ale mentálne bol veľmi čiperný. Vo svojom pokročilom veku vyžadoval dvakrát za deň vychádzky a každý deň hral karty. Problém bol v inom. Keď mi Gaba povedala, že dedo ju obťažuje, neverila som, lebo som si to vzhľadom k jeho rokom nevedela predstaviť, avšak, keď som to zakúsila na vlastnej koži s prácou som praštila a Gaba mi telefonovala, že ani ona nepríde. Dedova psychicky labilná dcéra sa nám odmenila tým, že vykrikovala, že nám nič dobré nepraje. Striedačka Gabika potom našla druhú rodinu, z ktorej som, bohužiaľ, odišla s dlhým nosom, keďže som domácej panej nesadla. Bola som z toho zúfalá, lebo Gabika mi po nástupe písala, akí sú „dedkovci“ milí a zlatí, pani občas síce frfle, ale ona to berie športovo, inak je všetko OK. Dedko je bývalý papaláš, vysoko postavený človek, pani pracovala len málo. Hlavná starosť je okolo dedka, ktorý má Parkinsonovu chorobu, ale ešte je mobilný, chodí, má bolesť v kĺboch, dvakrát za deň má prechádzky a cvičenie, sedemkrát denne sa mu podávajú lieky, okrem toho má čaká starostlivosť o domácnosť, čo som považovala za samozrejmé. Gabika tvrdila, vraj „dedkovci“ sú milí, ráno raňajkujú v bielych županoch ako vo wellness a že ona sa tam cíti dobre. Pri príchode ma čakala pred domom. Zvítali sme sa a potom ma priviedla ku klientovi, ktorý stál vonku pred domom a podopieral sa paličkou. Staršia dáma s neprístupným výrazom bola manželka a tento výraz mala aj pri zvítaní. Bez úsmevu mi chabo podala ruku studenú ako psí čumák a sotva na mňa pozrela. Gabika začala s úsmevom prekárať pána domu, kam sa vybral a ja som si ho zatiaľ obzrela. V mladosti to musel byť veľmi pohľadný človek, bol vysoký a štíhly, donedávna údajne hral tenis. A mal aj vplyvné postavenie. Jeho manželka však nebola vôbec pekná a ani milá. Keď ma Gabika vodila po dome a ukazovala mi, kde sa čo nachádza, zoznamovala ma s povinnosťami, občas som na ňu pozrela, ale kamenný výraz z tváre jej stále nezmizol. Povedala som aj Gabike, že pani mi milá nepripadá a ona mi odpovedala, že zas nemá svoj deň. Tých dní však boli neúrekom. Po Gabikinom odchode domov odišiel aj klient so svojimi priateľmi na posedenie v reštaurácii a ja som ostala so starou pani sama. Hneď som sa jej spýtala, čo treba urobiť, stále sa však tvárila odmietavo. Chcela som prelomiť ľady a začala som rozprávať, aké je Rakúsko pekné, ale ona nezaberala na žiadnu tému. Prvý deň prešiel v pokoji, pán prišiel zo stretnutia, ja som ho vyzliekla, obliekla do domácich šiat, podala mu lieky a uložila spať. Keď sa zobudil, podľa pokynov som s ním cvičila, išla na prechádzku, na ktorej sme boli aj s vnučkou a keď sme sa vrátili, urobila som mu čaj. Od popoludnia do večera sme pozerali televíziu, čo mňa nudí, ale pani mi nedovolila nič robiť, len večer stiahnuť žalúzie, zamknúť dvere, vyzliecť pána do pyžama a dať mu na noc plienku. V noci na mňa dvakrát zvonil, na čo som bola pripravená, pomohla som mu vstať a ísť na WC, lebo bol dezorientovaný a odviesť ho naspäť do postele. Snáď to tu, teda, nebude také hrozné, pomyslela som si prvú noc a zaspala spánkom spravodlivých.

Človek mieni, Pánbožko mení... Pani domu, „babička“ a po dvoch dňoch môjho pôsobenia „stará kreatúra“, mi hneď ukázala, kto je pánom domu. Akceptovala som to, veď som tam bola na prácu. Ráno som mala vybrať noviny, prestrieť stôl, o siedmej dať pánovi tabletky, o pol ôsmej ho zobudiť, pomôcť mu vstať, umyť sa a pomôcť k stolu. Babička si chcela svoje raňajky nachystať sama, mala som zohriať len dve žemle pre pána a urobiť dve šálky čaju. Hneď prvý deň mi pani neodpovedala na pozdrav a prísne pozerala do kvetovanej šálky, že som ju nemala použiť, že je len jej a drhla ju so saponátom, akoby som mala lepru, údajne bola oškretá od lyžičky. Keď som sa po toalete snažila pánovi urobiť raňajky, motala sa mi popod nohy, čo ma zdržiavalo. Pri raňajkách sa so mnou nerozprávala, odpovedala len áno a nie. Peklo sa začalo... Snažila som sa plniť povinnosti, pána som po raňajkách osprchovala, obliekla, cvičila s ním, bola na prechádzke. Po návrate z prechádzky som chcela variť, ale pani ma nepustila do kuchyne, kde som stále nakúkala a pýtala sa, čo potrebuje. Chcela som vysávať izbu, ale nedovolila mi. Varila sáčkovú polievku a polotovarové knedle, čo sme mali každý druhý deň a z čoho sa mi chcelo kikiríkať. Poobede zhodnotila, že zle umývam riad, tak ma to učila, umyla ho presne tak ako ja, len o pol hodinu dlhšie, čo prislúcha k jej veku, avšak nepochopila som, v čom bol jej lepšie umytý. Potom mi prísnym výrazom povedala, že kávovar, ktorý ona používa, ja používať nemôžem a určila mi iný, starý, na prekvapkávanú kávu. Takisto mi vyčlenila šálku, príbory  a taniere. Zrejme na Slovensku máme lepru alebo čo. Na druhý deň ráno mi vynadala, prečo som v kúpeľni s pánom, a ten od strachu sa začal sám obliekať a posielať ma za ňou. V zmluve som však mala pomoc pri obliekaní a vyzliekaní. Celý čas sa so mnou nebavila, odpovedala len jedným slovom, keď som niečo chcela robiť, nedovolila mi, keď som bola len pri pánovi,  rozprávala mu, že všetko mi musí hovoriť, inak sa do ničoho nepustím. Pán sa jej bál a rozhovoril sa, len keď sme vyšli von. Čo sa týka jedla, polotovarov a sáčkových polievok som mala akurát dosť. Vrchol všetkého bol, keď ma po obednom umytí riadu poslala na prestávku, a keď som oponovala, že ešte musím vybrať bielizeň z práčky, odpovedala, že po prestávke. Ľahla som si teda do mojej izby. Počula som však, ako hrmoce so sušiakom a vybehla som na dvor. Snažila sa ho roztiahnuť a vyvesiť bielizeň. Zobrala som jej ho z rúk a začala som to robiť ja, do čoho vyšiel pán a začal na mňa kričať, že to je moja práca a ona mu povedala, že som odišla spať a ju tak nechala. Robila mi zle aj ďalšie dni, keď som začala niečo robiť, tak kričala, že mi to nekázala a vrcholom všetkého bolo, že jej začalo vadiť aj to, že obliekam pána do pyžama a ukladám ho do postele, dokonca mi to zakázala a on ma tiež odmietal. Chovali sa ku mne ako k slúžke, tak som sa rozhodla porozprávať s dcérou. Dcéra sa ma zastala, kričala na matku, ako sa to ku mne správa, pani kričala, že sa postavím, až keď ona niečo začne... No cirkus... Nechcela ma pustiť do kuchyne variť polievku a ešte povedala, že ona mi nerozumie, čo ma dorazilo, lebo moja nemčina je dobrá a vždy som sa dorozumela. Dcéra celú vec objektívne zhrnula, že som pani nesadla a ja som sa rozhodla, že odchádzam domov. Tak strašne som sa tešila domov, neviete si predstaviť, aj peniaze som oželela.

Aké mám z toho všetkého pocity? Uznajte sami, že nie dobré. Viem, že som mala smolu a že sú aj dobré rodiny, len tej smoly bolo dosť. Začala som opatrovať v novembri, bol marec a ja som si hľadala novú rodinu. Prvá klientka bola právnička Cecília, ktorá sekírovala dcéru aj mňa, nakoniec umrela na infarkt, druhý klient bol dedko, čo ma sexuálne obťažoval, no a teraz, táto rodinka. Verím a viem, že sú aj dobré rodiny a že začiatky pre nás opatrovateľky sú ťažké.  Nechcem nikoho od tejto práce odradiť, ja sama po tomto zážitku nechcem s opatrovaním skončiť, ďalej si hľadám prácu v tejto oblasti, chcem však posunúť túto skúsenosť ďalej, aby ostatné nové opatrovateľky boli v obraze, čo sa môže pri tejto ťažkej práci stať. Je to práca veľmi zmysluplná, avšak náročná a verím, že si nájdem rodinu, ktorá si ma bude vážiť.