Vianočné Bratwurst verzus ryba, či smutné blues

Petra T.
17.11.2016

Keď som odchádzala pracovať do Rakúska ako opatrovateľka v septembri 2014, presviedčala som samu seba aj moju rodinu, že robím v danej situácii to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla spraviť. Plánovali sme sa osamostatniť od rodičov a kúpiť si vlastný domček.

V malom dome u svokrovcov sme sa tlačili v jednej a pol izbe a chytala nás ponorková choroba, ktorá sa čím ďalej, tým viac stupňovala. Predsa len máme tri dievčatá a už bolo načase, aby mali svoju vlastnú izbu. A nie sa tlačili kade-tade s nami, alebo s manželovými rodičmi. A nehovoriac o tom, že som sa celý čas v tom dome cítila ako cudzinec na návšteve a so mnou aj celá moja rodina a priatelia.

A tak som odcestovala, nechala doma malú 6-ročnú predškoláčku, 10 a 13-ročné malé pubertiačky. Tak ako väčšina opatrovateliek, ani ja som nevedela, do čoho idem. Čo ma čaká u susedov za hranicami. Moja nemčina bola síce pokročilá, no neverila som si. Celý čas v taxíku som sa upokojovala, že to snáď dobre dopadne, veď predsa aj to sú ľudia, určite nebudú hrýzť. A deti s manželom to snáď zvládnu. Svokra ich mala predsa rada, aj napriek našej osobnej nevraživosti. (Veď podľa mňa, povedzme to otvorene, stačilo, že som jej porodila vnúčatá, s ktorými mohla manipulovať a ohovárať ma pred nimi, aká som zlá mama. Nevestu nepotrebovala doma. Splnila som úlohu. Vnúčatá mala a synáčik neostal sám na ocot, ako mu predpovedali.)

     Do mojej prvej rodiny som prišla nad ránom o piatej a kolegyňa bola taká láskavá, že mi všetko poukazovala, vysvetlila, ochotne poradila a strávila so mnou ešte dve hodinky. Mala som sa starať o jedného pacienta, 81-ročného muža po čiastočnom ochrnutí. Veľa nerozprával. V dome býval ešte syn a nevesta, ale  obaja boli viac v práci ako doma. Takže som viac-menej bola sama sebe paňou. Čo mi aj vyhovovalo.  Bála som sa, že niečo zbabrem, nebudem im rozumieť, tak som bola vďačná za takého málovravného pacienta. Na jedlo vraj nebol náročný, no ani veľmi nemohol byť, lebo v mrazáku okrem kopy čerešní, tekvíc a cukín, veľa toho nebolo. Tak radosť variť. Však niečo vymyslím. 

Skamarátili sme sa s dedom, začali sme hrávať spolu karty a viac cvičiť. Stav sa mu zlepšil, dokonca viac prešiel ako v minulosti, čo som bola veľmi rada.  Nereptala som, že máme málo jedla v chladničke a naozaj musím kúzliť z toho, čo bolo. Že som hrala s dedom každý deň karty takmer štyri hodiny „do zblbnutia“ jednu a tú istú hru, ani vtedy nie. A aby ma z toho neporazilo, tak som si párkrát odskočila na toaletu počas hry, aby som skrátila čas hrania, alebo spravila kávu a ponárala sa viac do svojich myšlienok. Bolo to pre mňa ako dobrovoľné väzenie. Nikde sme nechodili. Len každý deň okolo jeho veľkého majera sme sa dvakrát prešli. Vždy sme trúsili rovnaké reči o počasí o zvieratách, takže mi moja nemčina absolútne stačila. Dedo to aj tak vždy zabudol a každý deň sa opakovalo to isté. Obchod bol päť kilometrov ďaleko, do obchodu chodila len nevesta a kupovala nám, čo chcela, nie to, o čo sme ju požiadali. A tak nám namiesto kúska mäsa kúpila o jedno kilo múky viac. Veď dedo má rád koláče, tak pečte, milé opatrovateľky. Že mal vysoký diabetes, to ju nezaujímalo. Ani syna. Že bývali s nim v jednom dome a niekedy ich videl raz za týždeň alebo za dva, tak ani to ich netrápilo...  My Slovenky naivné, skúšali sme syna s nevestou prehovoriť, aby sa aspoň na Vianoce postarali o otca, veď aj oni majú dovolenku a dedo nepotrebuje až tak veľa pomoci. Veď po mojej a kolegyninej  neúnavnej starostlivosti a každodennom cvičení celé tri mesiace, bol oveľa viac sebestačný, stačilo na neho iba dozrieť a stráviť s nim krásny vianočný čas. No syn nemal záujem. Je to naša práca a teda musíme tu byť aj na Vianoce. Žiadne vykrúcanie a snívanie o Vianociach doma.  Rad padol na mňa.

     Blížila sa zima a ja som potrebovala ostať doma v novembri tri týždne, lebo najstaršia dcéra mala venček a želala si ma mať v tom čase doma. No pre mňa to znamenalo, že ten týždeň naviac budem musieť vrátiť kolegyni, a teda strávim prvé Vianoce bez detí a manžela.  Bála som sa toho, no nemala som na výber a aj my sme potrebovali peniaze. Nakoniec sme sa dohodli s kolegyňou, že ostanem v Rakúsku od 1. decembra do 25. decembra a 26. ráno pôjdem domov. Celé tri týždne som sa na to psychicky pripravovala, predsa len budem preč takmer 26 dní a ešte na Vianoce. Ako to zvládnem? Už to nebude len 14 dní, ale celých 25. S manželom a deťmi sme to ťažko predychávali. Sľubovala som im za to krásne darčeky pod stromček a spoločne stráveného Silvestra a zvyšok zimných prázdnin. Seba som utešovala kopou peňazí, ktoré domov donesiem a že konečne sa nám v novom roku splní sen o vlastnom bývaní. Veď nám už snáď teraz dajú pôžičku, keď budem dobre zarábať. A tak som sa 30. novembra odviezla v taxíku stráviť svoje prvé Vianoce u susedov, aby som niekomu inému spravila radosť. Keď mne nebola dopriata.

Dni plynuli, od začiatku decembra hrali v rádiu len samé vianočné koledy a mne sa ešte viac ako inokedy kotúľali po lícach slzy. Každý deň som odškrtávala zo svojho kalendára deň za dňom a čakala na Vianoce, aby sa moje galeje skončili. Napiekla som s dedom všelijaké vianočné koláčiky. A samozrejme, priniesla som mu aj darček pod stromček. Teplučké pyžamo, lebo stále mu nejaké chýbalo a vždy som čakala, kedy mu nejaké uschne. V zime bolo v dome neskutočne chladno. V izbe som mala slabých 17 stupňov, spávala som v teplom pyžame, nasúkaná v dvoch ponožkách a ešte aj v župane. No ani moje babušenie mi nepomohlo a prechladla som. A tak som namiesto predvianočného punču popíjala horúci čas a liečila sa, aby som domov prišla fit. Ráno som pravidelne cvičila, aby som sa zohriala, jedla bolo pomenej, malý bochník chleba nám musel vydržať celý týždeň a tak niet divu, že som schudla za mesiac 7 kíl. Keď už nič iného, pomyslela som si, aspoň budem dobre vyzerať na silvestrovskej zábave v šatách. A môj sa tiež poteší. Brucho bolo preč aj môj zadok. Aspoň niečo pozitívne v celom tom trápení. Posledný týždeň pred Vianocami som už bola veselšia, bodaj by nie, blížil sa koniec môjho väzenia, budem už čoskoro doma pri mojich deťoch.  Veľmi som sa tešila. Z domu som si doniesla suroviny na zemiakový šalát a kapustnicu, no rybu nie. „Snáď mi kúsok kúpia na tie Vianoce...“, pomyslela som si „... a nebudú na mňa ako psy“. No žiaľ, nekúpili. Čakala som do 23. decembra, kým pôjde nevesta do obchodu, no nič. Nekúpila. Darmo som ju prosila. Zamrmlala, že oni majú inú tradíciu. Bratwurst a že ich ona na zajtra pripraví. Bola som neskutočne sklamaná. Ráno ma v chladničke čakalo prekvapenie v podobe tašky s akýmisi bielymi párkami a ešte k tomu mazľavými. „No fuj!“, pozrela som na ne zdesene. „Snáď to nie sú tie Bratwurst? Tak toto ja jesť určite na Štedrý deň nebudem!“ Zo zlosti som vytiahla z mrazáku kuracie prsia a „na drzovku“ som si ich pripravila na večeru k šalátu namiesto ryby. Veď nech si jedia tie ich „Bratwurstchen“. Ani stromček sme nemali. Tak aké to Vianoce od domova a bez vianočnej atmosféry? Žiadne. Na obed sme s dedom zjedli našu slovenskú kapustnicu a posedávali smutne ako vŕby. Aj jemu bolo smutno, určite si to ani on takto nepredstavoval. Neustále sa ma pýtal, či bude syn s nevestou s nimi večerať, alebo nie. Nevedela som mu odpovedať. Po obede som mala prestávku, keď ma vyrušil klopaním syn na dvere, či by som vraj neozdobila stromček. Doniesol ho do kuchyne a ukázal mi, kde nájdem ozdoby. Sľúbil dedovi, že večer sa najedia spolu a príde aj najstaršia dcéra. Vyzdobili sme teda vianočný stromček a tešili sa z neho ako malé deti. Snáď jagot sviečok a vianočná atmosféra zavíta aj k nám. Začala som opäť veriť na ľudskosť. Večer sme nakoniec strávili spoločne. Dedo, syn s nevestou, dedova najstaršia dcéra a ja. Neboli žiadne medové oblátky, ani rozkrojené jabĺčko, ba ani krásne prestretý vianočný stôl. Ich Bratwurst s kyslou dusenou kapustou a kaiserkou mi vôbec nepripadal vianočný, ale čo už, sú to ich zvyky a my, ako cudzinci, ich musíme rešpektovať. Hlavne, že dedo bol spokojný a šťastný. Boli to jeho posledné Vianoce v kruhu rodiny. Vo februári tesne po narodeninách dostal opäť  mozgovú porážku a rodina sa ho rozhodla dať do domova. Keď som sa s ním lúčila v nemocnici s prísľubom, že sa o pár dní vrátim, keď ho pustia, plakal, lebo vedel, že sa už domov nevráti.  Bolo mi  ho ľúto, predsa bol to môj prvý pacient, no vedela som, že časom by sme aj tak s kolegyňou odišli pre stupňujúce sa problémy v tejto rodine. Nakoniec osud rozhodol za nás. 

     Po strastiplnom roku 2015, kedy som vystriedala niekoľko rodín kvôli úmrtiam mojich pacientov, som nakoniec zakotvila v súčasnej rodine. Mám babku a dedka. Sú na mňa dobrí a rodina si nás váži pre to, čo robíme. Nie je to vždy ľahké, bývajú aj kritické dni ako všade, ale som rada, že ich mám a dokážem sa na svet dívať z jeho pozitívnejšej stránky ako predtým. Rodina mi chýba a bude stále chýbať. Zmieriť sa, že dva týždne žijeme len na telefóne, sa nedá. Stojí ma to stále veľa síl a vnútorného povzbudzovania, aby som to zvládla. Hlavne, keď mi moja, dnes už osemročná dcéra, povie: „Mami, keď si preč, tak to tak pomaly ide a keď si doma, tak to utečie rýchlo. Najradšej by som Ťa nikam nepustila.“. Vtedy sa ťažko odchádza aj najväčšiemu optimistovi. Slzy sa vždy kotúľať budú a na duši bude stále bôľ.

     Mojou malou náplasťou je, že už máme vysnívaný domček s veľkou záhradou a dúfam, že rok nám už bude stačiť, aby sme sa finančne pozbierali a mohla som zostať doma s deťmi a nájsť si opäť prácu na Slovensku. Tento rok strávim so svojou rodinou celé vianočné sviatky a užijem si chvíle so svojimi najbližšími až do Nového roka. Splnil sa mi jeden sen a verím, že keď budem ďalej veľmi snívať a prosiť Boha, zmení sa situácia v našej krásnej rodnej krajine a Slováci nebudú musieť utekať za prácou do zahraničia. Musíme len veriť...