Môj príbeh

Martina K.
16.11.2016

Bolo to pred 7 rokmi. Začala som pracovať u nás v meste, ako terénna opatrovateľka. Hneď keď mi skončila materská dovolenka, mi vedúca zavolala, či by som nechcela nastúpiť k vtedy 83-ročnému pánovi, o ktorom som dovtedy nevedela, ani že býva v našom mestečku.

Býval sám v rodinnom dome už tri roky, bol vdovec a mal tri dcéry, ktoré k nemu chodili na víkend. Ja som pracovala každý deň päť hodín, okrem víkendov. Hneď sme si boli sympatickí. Aj som ho začala volať dedko. Veľa sme toho spolu zažili. On si mňa a moju rodinu tak obľúbil, že keď som bola chorá, tak ma nikto iný nemohol ísť zastúpiť, žiadna iná kolegyňa, jedine môj manžel. Rozrástli sme sa o ďalšieho člena rodiny. Vždy keď som ráno prišla do práce a videla jeho úsmev, z ktorého bolo jasne vidieť, že ma rád vidí, ma vždy zahrial pri srdci. V jeden sychravý deň, keď bola poriadna zima a veľmi fúkalo, sedeli sme v kuchyni pri okne. V kuchyni boli také staršie okná, cez ktoré strašne prefukovalo. Povedala som „dedkovi“, že nech si dá namontovať aspoň do kuchyne a do spálne nové okná, pretože môj manžel pracoval vo firme, kde vyrábali a zakladali okná, že by mu urobil nejakú dobrú cenu. Vtedy mi „dedko“ povedal: „Načo budem investovať do tohto domu, keď ja tu už dlho nebudem a potom dcéry ten dom aj tak predajú. A neboj sa, aj tak potom, keď už tu nebudem, tak ešte tvoj manžel tu bude montovať nové okná novému majiteľovi.“ O dva roky na to mi „dedko“ zomrel. Asi po troch rokoch po „dedkovej“ smrti môjmu manželovi zazvonil telefón. Volal mu nový majiteľ tohto domu, že má preňho zákazku, že potrebuje, aby vymenil okná v celom dome. A vtedy som si spomenula na ten náš rozhovor. Tak som išla zapáliť „dedkovi“ sviečku za to, že sa o nás stará aj z druhej strany. Bol to môj najlepší klient, akého som mala, za celú moju opatrovateľskú kariéru. Vždy ostane v mojom srdci. S láskou si naňho spomínam.