Alpské peklo

Beáta R.
15.11.2016

Kde sa to stalo, kde sa nestalo. Stalo sa to v malebnej alpskej dedinke a stalo sa to v časoch veľkej krízy, keď mnohí ľudia, a najmä ženy, prichádzali o prácu a strácali pevnú pôdu pod nohami. A tak sa Janka, hrdinka nášho príbehu jedného slnečného júnového rána ocitla vo veľkom striebornom aute mieriacom do ďalekého Rakúska.

"Bojím sa! Teším sa! Bude to dobré! Bude to strašné!" Protichodné pocity a zmätené myšlienky jej bežali hlavou rýchlejšie ako to auto. Vnímala krásnu krajinu za oknom a pomaly sa upokojila. A sme tu. Vítala ju krásna chalúpka plná kvetov, zurčiaci potok, veľkolepé horské štíty. Šofér náhlivo šliapol na plyn a bol preč. Nezostáva nič iné, iba vojsť, pomyslela si Janka, nesmelo zaklopala a vstúpila do dlhej, chladnej, kamennej chodby domu. Potom už išlo všetko rýchlosťou blesku. Privítala ju elegantná staršia dáma, ukázala jej dom a vychrlila príkazy, požiadavky a nariadenia. "Spať budeš tu.", ukázala na skromnú izbičku so starou posteľou, stolíkom, skriňou a umývadlom. "Kým ráno nevstanem, nevychádzaj z izby! Ruší to. Tento dom je v zime penzión. Náš dom je vedľa. Ale teraz bývame tu, pretože manžel je po porážke a amputácii nohy po trombóze a vozíkom sa nedostane hore schodmi. Vyžadujem, aby si sa o neho starala čo najlepšie. Okrem toho budeš mať na starosti upratovanie tohto aj vedľajšieho domu, práce v záhrade a všetko čo budem potrebovať. A aby som nezabudla! Nie si hosť, ani rodina, tak nie som povinná dávať ti jesť. Do kuchyne chodiť nesmieš.“ Janka prehltla slzy. Čo už? Auto je preč, musím vydržať. Dedka priviezli z nemocnice večer. Medzitým sa vybalila a odbehla do blízkeho obchodu, kde minula peniaze, ktoré mala pre istotu odložené na mimoriadne udalosti. Bolo leto. Takže kupovať potraviny, ktoré sa bez prístupu do chladničky pokazia, nebolo možné. Nakoniec to boli keksy, krekery, syr a pár malých konzerv. A káva. Kávu mala povolenú. Dedko bol milý drobný muž. Nerozprával a často mu tiekli slzy, pretože hoci sa Janka o neho príkladne starala, manželka k nemu bola príkra, kričala a často ho udrela po tvári, či po hlave. "Slušná žena umýva okná každý týždeň!“, osopila sa na Janku. Tak umývala. Okná desiatich izieb penziónu, aj veľkého domu vedľa. "Uprac šopu a vydrhni koberce, ktoré tam sú." Tak upratala šopu plnú rárohov a po kolenačky vydrhla osem obrovských kobercov, ktoré neboli čistené celé roky. "Zroluj ich a vynes na horný balkón! Tam ich rozvešaj! A nepokvapkaj dlážku!“ Stalo sa. Nepredstaviteľná námaha sa jej odmenila bolesťou krížov, chrbta, rúk. "Povynášaj vodu zo suda v záhrade do suda na balkóne a každý deň ňou polievaj kvety! Ober ríbezle v záhrade. Vydrhni kamennú chodbu! Nie umy, tu máš kefu a drhni poriadne. Na kolenách. Vy, ľudia z východnej Európy, ste strašne leniví. Nechce sa vám pracovať, a preto ani nič nemáte. Žijete v panelákoch, ako zvieratá v klietkach.“ Janka si spomenula na svoj útulný domov. V paneláku. Spomenula si na usilovných upracovaných ľudí, ktorí celý život poctivo drú, aby mali aspoň ten domov v paneláku a lepší život pre svoje rodiny a po prvý raz sa rozplakala. Pre všetko. Preto, že s ňou povýšenecká, zlá žena zaobchádza ako s otrokom, preto, že so svojim nemohúcim manželom zaobchádza ako s nepríjemným bremenom a asi aj preto, že bola hladná, unavená a smutná. Každé ráno sedela s prekríženými nohami na posteli a modlila sa, nech už domáca vstane, lebo sa pociká. Modlila sa, aby jej Boh dal silu, nech to kruté zaobchádzanie vydrží. Modlila sa, aby bolo dedkovi aspoň trochu lepšie, aby mu dokázala vyliečiť dekubity, ktoré si priniesol z nemocnice, aby zjedol raňajky, aby ten dlhý turnus konečne skončil. Prišiel aj ten deň. A Janka rozmýšľala, či sa sem ešte vráti. Bolo to jej prvé miesto v ďalekej cudzine, kde zurčal kryštálovo čistý potok, kde sa všade naokolo týčili majestátne štíty hôr, kde sa z každého balkóna malebných chalúpok usmievali záľahy kvetov a kde ona nemohla ísť ani raz na prechádzku, pretože nemala ani chvíľu voľna. Práca bez agentúry, práca bez práv. Možno by ma niektorá agentúra prijala. Nevrátim sa, pomyslela si. Ale keď sa lúčila s dedkom, stisol jej ruku a tichučko plakal. Vrátila sa... Znovu pretrpela ponižovanie, urážky, aj hlad. Potom sa situácia vyriešila sama. Nemal ju totiž kto striedať, pretože všetky opatrovateľky po týždni utiekli a elegantná pani Elizabeth sa svojho bezmocného manžela veľmi rýchle zbavila. Bez výčitiek svedomia ho umiestnila do ústavu. Janka pracuje ako opatrovateľka dodnes. Vystriedala mnoho milých, aj nemilých rodín, ale nikdy nezabudne na bezmocné slzy pána Ericha v krásnom alpskom pekle.