DRUHÁ STRANA MINCE

Marta K.
27.10.2016

Pred pár rokmi som bola klasický slovenský zamestnanec. Celý týždeň som sa tešila na víkend, aby som ho potom prežila v strese a depresii z toho, že rýchlo skončí a zase budem musieť otročiť v robote, ktorá ma nebavila. Väčšinu dní som trávila vo fabrike, po práci domácnosť, deti, stále len povinnosti, náhlenie, stres.

Chronický nedostatok spánku, večne prázdna peňaženka a žiaden čas pre seba. Svoje dni som delila medzi drinu v robote a drinu v domácnosti a nemala som ani kúsok slobody. Moje deti mali denne pred očami unavenú, smutnú a nespokojnú mamu a najčastejšia veta, ktorú počuli bola: "To si nemôžeme dovoliť, na to nemám peniaze." Do toho prišli rôzne rodinné problémy a ja som mala pocit, že som zamknutá v pasci, z ktorej niet úniku. Myslela som, že ma už nič pekné nečaká a že sa raz zobudím stará a nešťastná a budem plakať nad tým, kam sa podel môj život. To bola nadlho moja nočná mora. Takto mi ubiehal deň za dňom a nič ma netešilo. Stále som si kládla otázku, či toto je jediný spôsob, ako musím žiť. Vystriedala som viacero zamestnaní, s rovnakým výsledkom. Neprinieslo mi to viac času, ani peňazí, ani viac spokojnosti do duše.

     Keď som sa po prvý krát dopočula o opatrovaní seniorov v zahraničí, napadlo mi, že toto sú možno moje dvierka von z bludiska. Ale vedela som aj to, že ešte pretečie veľa vody, kým sa dokážem pohnúť z miesta. Deti boli vtedy ešte malé a potrebovali ma každý deň. Neovládala som jazyk a nikdy predtým som nebola ďalej, ako za hranicami Slovenska. Ale najväčšou bariérou boli pre mňa moje vnútorné hranice a strach z toho, či na to mám, či by som takú prácu zvládla, či sa dokážem vzoprieť rodine a ísť si za svojim, či si budem vedieť poradiť sama v cudzom svete. Bolo toho mnoho, čoho som sa bála a môj strach ma uzamkol v klietke na ďalšie dlhé obdobie. O tom, že raz pôjdem pracovať do zahraničia som sa rozhodovala asi desať rokov. Veľmi som chcela a zároveň som mala strach. Nakoniec za mňa rozhodli problémy v rodine a túžba po samostatnosti a sebestačnosti. Vycestovala som bez toho, aby som tušila, čo ma čaká. O živote v zahraničí som mala dovtedy len hmlisté predstavy, ktoré boli ďaleko od skutočnosti.

Mala som veľa strachov. Jedným z nich bolo, čo a ako im budem variť, či im bude moja domáca strava chutiť. Vtedy som ešte nepoužívala internet a na opatrovateľskom kurze nám o varení pre seniorov toho veľa nepovedali. Z domu som si niesla pár jednoduchých vyskúšaných receptov a hmlisté predstavy o tom, že im bude asi treba jedlo krájať na malé kusy, aby ho požuli, že by som asi nemala veľa soliť, lebo to škodí a že cukrovkárom nemám dávať sladkosti. Nič viac som nevedela.

     Môj prvý turnus trval mesiac a bol to ten najdlhší mesiac v mojom živote. Bola som viac ako tisíc kilometrov od domova, úplne na severe Nemecka a o nejakých slovenských kolegynkách som tam ani nechyrovala. Pracovala som v krásnom prímorskom mestečku, každý deň som chodila na prechádzky na pláž. Bolo tam naozaj nádherne, ale mne, nezvyknutej byť tak dlho preč z domu, bolo veľmi smutno. Denne som domov pretelefonovala kopu peňazí, to bola moja terapia, aby som to tam nejako vydržala.

     Po návrate z Nemecka som doma pobudla iba pár dní a naskytla sa mi práca v Rakúsku. Nechcelo sa mi zase preč od rodiny, od mojich detí, no vedela som, že ak odmietnem, ďalšia práca možno nebude. Tak som po pár dňoch vycestovala znova medzi cudzích ľudí, aby som sa v ich domácnosti učila žiť ich životom. Poobede som chodievala von, sama. Videla som mnoho pekného a nemala som sa o to s kým deliť. Veľa som fotila, ale keď si tie fotky pozerám dnes, ešte aj teraz cítim smútok za domovom, ktorý som cítila vtedy. Nemala som sa o tom s kým porozprávať, moji doma nechápali, ako mi je. Vtedy som sa začala zapodievať myšlienkou, že si kúpim notebook, naučím sa na ňom pracovať a konečne v štyridsiatke preniknem do tajov internetu. Kým som bola doma, nástrahám internetu som sa bránila, ale v Rakúsku som potrebovala zamestnať hlavu a tiež zháňať si potrebné informácie.

     Po návrate domov začal pre mňa kolotoč vypisovania tlačív a vybavovania otravnej byrokracie, ktorá bola pre mňa španielskou dedinou. Nemala som ani poňatia o tom, ako fungujú rakúske zákony, čo všetko treba vybaviť, aké tlačivá vypísať, ako ich vyplniť a kam ich poslať, všetko som si prácne vyhľadávala a zisťovala, vypytovala som sa kadekoho a strávila som pri tom kopu času, ktorý som mohla tráviť oveľa príjemnejšie.

     Dnes už cestujem za prácou šesť rokov a aj keď začiatky boli ťažké, neľutujem, že som sa na to dala. Všetko som sa postupne naučila a všetko sa mi stalo rutinou. Napriek tomu sa niekedy cítim osamelo, občas mám problém, alebo hľadám nejaké informácie a vtedy mi pomáha internet. Teraz ho už v práci denne používam a je to naozaj veľká pomoc, človek sa môže kedykoľvek spojiť so svojimi blízkymi a necíti sa v cudzom svete tak sám a čokoľvek potrebuje, stačí pár klikov a nájde. Zdieľané trápenie sa zmenší a zdieľaná radosť sa zmení na radosť dvojnásobnú. Dnes, s odstupom času si už môžem povedať, že odísť robiť do Rakúska bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Ale každá minca má dve strany.

Napriek tomu, že robím len pol mesiaca a každé druhé dva týždne mám voľno, napriek tomu, že sa menej narobím a viac zarobím, ako kedysi na Slovensku, že sa mojim deťom zvýšila životná úroveň, že sa učím cudzí jazyk v praxi,… Napriek všetkým týmto a mnohým ďalším výhodám, mávam občas chvíle, keď by som utekala domov, hoci aj pešo. Prečo? Lebo sviatky – nesviatky musím trčať v práci, keď mi vyjde turnus a pol života trávim mimo domova. Unikajú mi dôležité chvíle s mojimi blízkymi. Lebo si moja rodina zvyká na život bezo mňa a občas si pripadám už len ako stroj na peniaze. Lebo každé dva týždne sadám na dlhých šesť hodín do auta a modlím sa za šťastné docestovanie. A keď mi je v práci smutno, musím sa na babku usmievať, navzdory mojej nálade. A ešte mnoho, mnoho ďalších “lebo“.

Nič som nedostala zadarmo, ani na zlatom podnose. Musela som investovať peniaze do kurzov nemčiny a do opatrovateľského kurzu, na ktorý som popri práci v „trojzmenke“ dochádzala 30 kilometrov. Po večeroch, keď všetci oddychovali pri telke, ja som drvila nemecké slovíčka. Než som získala dobrú prácu v Nemecku a potom v Rakúsku, tiež ma to stálo kopec času aj peňazí (telefonáty, poplatky agentúram,…).

    Začiatky v zahraničí boli ťažké. Hoci som sa nemčinu učila, po príchode do Nemecka som nič nerozumela. Prvé tri dni som myslela, že ma pošlú domov, doučiť sa jazyk. Dnes už sa nad tým usmievam, ale vtedy mi do smiechu nebolo. V mnohých situáciách som si musela poradiť intuitívne a často dochádzalo k nedorozumeniam.

Moji prví klienti neboli ľahkí pacienti, ani ľudia s ktorými by to bolo jednoduché. Starala som sa o inkontinentné, imobilné, tučné a ťažké babky, bolo k nim treba vstávať v noci, dvíhať ich, umývať a prezliekať, pichať inzulín, počúvať ich výčitky. Bola som v rodinách, kde som trpela hladom, bola som sama s umierajúcim. Vydržala som, peniaze som potrebovala.

     Ako je to vlastne s tými peniazmi? Časy, keď opatrovateľky menili euro za 40 korún sú dávno preč, dnes opatrovateľka zarobí približne 50 Eur na deň (niektorá viac, niektorá menej). Zaplatené sú iba dni v práci, keď som doma, mám neplatené voľno. Kedysi som si naivne myslela, že ako živnostníčka budem v robote iba keď sa mi bude chcieť a keď sa mi chcieť nebude, turnus vynechám a zostanem doma. Za takmer päť rokov práce v zahraničí som nevynechala ani jediný turnus. Nedalo sa, pretože čo v Rakúsku zarobím, to doma miniem a musím ísť zas.

    Mám sa lepšie, ako keď som drela na Slovensku. Pretože si doprajem, čo som si roky odopierala. Kúpim deťom, čo som im nikdy predtým kúpiť nemohla, dovolím si ísť na dovolenku, predtým som o tom len snívala… Treba platiť vysoké odvody.

To, čo zarobím naviac, aj veľmi ľahko miniem. Snažím sa rodine nejako vynahradiť moju neprítomnosť, je to tak trocha pasca, do ktorej každá opatrovateľka ľahko spadne a z jedného roka sa stanú tri, potom štyri, desať rokov práce v zahraničí a nakoniec zistíte, že už niet cesty späť, veď kto by vás už zamestnal a ako by ste si znova zvykali na slovenskú minimálnu mzdu?

Samozrejme, nemusí to tak byť, ale väčšinou to tak je. Máloktorá opatrovateľka sa vráti k práci na Slovensku.

     Keď som bola v Rakúsku prvý rok, pýtala som sa syna, čo by chcel pod stromček. Odpovedal mi: “Nič, mamina, iba to, aby si bola na Vianoce doma.“. Tá veta hovorí za všetko.

Keď sa ma niekto spýta, ako dlho mi trvalo, než som si zvykla, nezvykla som si. Asi si ani nezvyknem. Neplánovala som si žiť a pracovať v zahraničí, vždy som sa videla skôr doma, pri rodine. Život to zariadil inak. Nesťažujem si, nenadávam, sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie.

Teraz sa mám dobre, až veľmi dobre. Mám skvelú babenku, samostatnú, priateľskú, milú. Nenarobím sa, v noci sa vyspím. Som u nej už viac ako štyri roky a dúfam, že ešte dlho budem. Dva týždne si odrobím a potom dva týždne nasávam atmosféru domova a snažím sa dohnať všetko, čo som počas turnusu zameškala.

     Mám sa dobre, ale nebolo to hneď, ani bez práce a ani zadarmo. Svoje som si musela preskákať a odkrútiť. V živote totiž nič nebýva zadarmo.