Príbeh hovoriacich očí

Helena T.
25.10.2016

Aký je to zvláštny pocit, sedieť nad bielym papierom s perom v ruke a premýšľať dlhé minúty nad príbehom, ktorý sa vám vryl do pamäti či srdca a s ktorým sa chcete podeliť s ostatnými... Koľko ich vlastne je? Desiatky? Stovky?

Ktorý z nich opísať, keď ste opatrovateľkou dlhé roky a s každým človekom vás niečo spája. Každý váš klient je jedinečný človek, rovnako ubolený, opustený, so svojim kladom a záporom. Každý z nich cíti, trpí, hnevá sa na všetko a všetkých, vyčíta, nenávidí, zároveň hladí, chváli a ďakuje.

     Je veľa nás – opatrovateliek, ale je oveľa viac tých trpiacich a chorých, ktorí sú veľakrát nechtiac, brániac sa rukami, nechtami, umiestnení v zariadeniach. Často nechápajúc, že sú blízkymi naďalej milovaní, že nie sú opustení, len ich deti, rodina nemajú iné východisko ako im nájsť druhý domov, náhradnú dočasnú rodinu. Opatrovateľský príbeh? Pripomína mi to rozprávky Tisíc a jednej noci. Každý z týchto príbehov má svojho hrdinu, dej, rozuzlenie a väčšinou šťastný koniec. Aj ja sa chcem na chvíľu stať Šeherezádou a vyrozprávať vám príbeh, ktorý má tiež svojho hrdinu, svoj dej, ale je skutočný a nazvem ho „Príbehom hovoriacich očí“. Do „kráľovstva“ nášho zariadenia priviezli z nemocnice ťažko chorú kráľovnú. Jej zdravotný stav bol veľmi vážny. Milovaná a navštevovaná svojimi blízkymi, no bohužiaľ nereagovala, nekomunikovala s nimi. Neprijímala potravu, vedela len dýchať, otvárať a zatvárať oči. A práve v nich, v očiach plných bolestí a utrpenia som vedela čítať. Odpovedala mi nimi na moje otázky, vedela vyjadriť svoju nespokojnosť, vedeli sa usmievať a aj ďakovať. Odchádzala som z práce a mysliac na ňu som zaspávala a tešila som sa na ďalší spoločne strávený deň v práci. Priala som si vidieť v jej očiach ďalšiu veselú iskričku, ktorá by signalizovala zlepšenie jej zdravotného stavu. Aké to bolo zvláštne, keď vás namiesto úst pozdravia oči, keď vás pri polohovaní upozornia na nespokojnosť, aké je neuveriteľné, keď vás upozornia na kŕče v nohách a následnú úľavu po ich rozmasírovaní, ako vám oznámia, že sú ústa suché a smädné a potrebujú navlhčiť. Oči vedia povedať, či je telo sýte. Je nepochopiteľné, ak vás nevládna ruka, ktorú držíte vo svojej dlani, odrazu zovrie. Je to tak krásny a úžasný pocit, ktorý vám zohrieva srdce aj dušu. Je to pocit, ktorý vás ubezpečuje, že robíte pre "kráľovnú" všetko, čo je vo vašich silách a ona na to reaguje, vníma, cíti. Takéto chvíle vás napĺňajú šťastím, že človek, ktorý „len“ dýcha a hladí, použije ďalší signál, aby vyjadril svoju spokojnosť, vďaku a poďakovanie. Je neopísateľným pocitom pre mňa, priam akýmsi malým zázrakom, keď vás pri polohovaní objíme ruka osôbky, ktorá len „dýcha“. Perom sa to vyjadriť nedá. Opísať sa to nedá. Ten pocit musíte len prežiť. Sú to chvíle, kedy ste presvedčení, že ste nezlyhali, napĺňa vás šťastím predstava, že ste tomu druhému vdýchli silu, chvíľku šťastia, istotu, že sú okolo neho ľudia, ktorým na ňom záleží. Život je ale miska váh, s ránom prichádza aj večer. Som na nočnej službe a moja „kráľovná“  ťažko dýcha, má vysoké teploty, oči už nechcú komunikovať, Podávam jej tekutiny, obklady, vlhčím jej strašne suché ústa,... Predpísaná liečba zaberá, teploty klesajú, teším sa, nad ránom oči opäť hovoria. Je unavená, boľavá, už bez teplôt, spí... Odchádzam domov spokojná, že všetko je opäť v poriadku. Aj „Šeherezáda“ je však unavená, po náročnej noci si musí oddýchnuť. Spánok je však nekľudný, cítim nepokoj. Chcem sa ubezpečiť, že je všetko v poriadku. Našťastie v rozprávaní môjho príbehu môžem pokračovať aj v nasledujúci večer. No môj nepokoj a predtuchu potvrdila správa, ktorú som nechcela počuť. Táto správa zavrela ďalšie kapitoly tohto príbehu. Navždy... „Kráľovná“ zomrela... Nedýcha, zavrela oči, ktoré hovorili. Sú nemé. Presne tak ako boli ústa. Nemala viac síl bojovať. Tento svet opustila šťastná za prítomnosti svojich najbližších, ktorí ju pevne držiac za ruku, s veľkou láskou a bolesťou v srdci vyprevádzali na „druhú stranu“. Odišla bez bolesti, pokojná, milovaná...

     Tak strašne by som si priala, aby takto šťastní odchádzali všetci ťažko chorí, opustení, osamelí ľudia. Každý z nich mal na tomto svete svoje poslanie, zanechal po sebe hodnoty, každý z nich niekoho miloval, ľúbil, bol milovaný... Tento príbeh viac pokračovanie nemá. Skončil sa, ale ako v každej rozprávke, šťastne. Hlavná hrdinka viac netrpí. Bola veriaca a preto som presvedčená, že sa teší v nebíčku spolu so svojimi najbližšími, som presvedčená, že je tam spokojná a šťastná, že tam na onom svete je „Šeherezádou“ a ďalšie kapitoly „môjho“ príbehu vyrozpráva sama, a to nielen očami, ale aj ústami, ktoré v tom našom svete tak dlho mlčali.