Martina B.

21.10.2016

Môj príbeh sa začal pred dvoma rokmi v lete. Po roku a pol, čo som bola nezamestnaná a popri tom, čo som sa venovala svojmu prváčikovi a zároveň aj neúspešnému hľadaniu práce, som sa rozhodla voľky-nevoľky odísť pracovať do zahraničia, presnejšie do Rakúska.

Po pohovore v agentúre som zhruba po dvoch týždňoch mala odísť pár kilometrov za Viedeň k pacientke – žene na 28-dňový turnus. Keď som ešte v meste, kde sídli agentúra sadla od auta, môj 7-ročný syn sa ma spýtal: „Mamka, tak ako?“. Odpoveď mu dal manžel v znení: „Asi ju vzali, pretože plače...“.

Keď som sa trošku upokojila, povedala som všetko potrebné a ako chodiaci stres a panika zo mňa vyšlo: „Ja nemám kufor, ani nič potrebné.“. „Ale veď máš čas tri týždne.“, povedal muž. Trvala som na svojom a hneď v ten týždeň som rozbehla nákupy ako pred vojnou. Vlastne sa mal začať taký môj osobný boj samej so sebou. Ešteže som trvala na svojom, pretože na ďalší deň mi zavolala pani z agentúry: „Pani B., máme pre vás ponuku na 14 dní do Viedne, ste schopná okamžite vycestovať?“. Okamžite malo byť do hodiny, ale keďže bol už podvečer a autá boli ďaleko, tak som šla až v sobotu náhradnou prepravou.

     Do auta som nastúpila bez emócií a pocitov, veď som nechcela dať pred malým nič najavo a videla som, že ani mužovi to nie je jedno. Všetko to na mňa doľahlo až po príchode do Viedne. Striedala som ženu, ktorá tam vydržala dva dni aj s cestou, tak som mala veeeeľký strach, čo bude. Moja striedačka, ktorá bola v tom čase doma, mi povedala, že vraj problém bol s dvíhaním.

Ja, nemčinár začiatočník, samouk, som čakala na syna pacientky a hneď vo dverách som na neho vysypala svoje naučené, že neviem dobre nemecky, nech rozpráva pomaly a prípadne zopakuje. Bol to pán vo veku môjho otca, usmial sa na mňa, chytil ma za ruku a po poľsky mi povedal, že to spolu zvládneme. V ten moment sa mi uľavilo, ale keďže som sa chcela naučiť po nemecky, tak sme poľštinu používali len veľmi málo. Prvé tri dni mi kreslil obrázky a pod ne písal po nemecky, čo to znamená. Postupne to šlo rukami-nohami.

     Môj prvý turnus trval 15 dní a bol plný plaču a cigariet, ktoré spolu s kávou tvorili moju stravu. Niežeby som nemala čo jesť, ale nedalo sa. Keď som volala so svojimi, tak to bol hotový horor. Všetci sme plakali. A keď som niečo dala do úst, tak sa mi spravila v hrdle hrča a nedalo sa jesť. Ťažký stav pacientky, malé dieťa doma a hneď máte psychiku mínus fáza a tak len cigarety, káva a redbull na povzbudenie. Smrtiaca kombinácia. Malo to však účinok aj na váhu, čo ma trošku aj potešilo, že kilečka ubúdajú. Za 15 dní 9 kíl.

     Ako šiel deň za dňom, pomaličky som sa upokojila, keďže rodina pacientky bola úžasná. Veľa ma naučili. Pacientka bola ležiaca, onkologicky chorá s PEG sondou a dekubitmi, takže boj na dlhé trate.

V prvý deň bol jej syn so mnou od rána do tretej a všetko mi ukázal ako má byť, ako zapnúť sondu, zavesiť sáčok, dať lieky rovno do bruška a zrazu všetko vypol a vraví: „Ukáž, čo vieš!“. A tak som všetko pozapínala, nastavila a on s úsmevom na tvári si obul topánky a povedal: „Prídem ráno.“. A tak sa začal boj o prežitie. Plienky, lieky, sonda, polohovanie, mobilizovanie atď. Ale s ich pomocou a ohromnou chuťou babky spolupracovať, to šlo. A šiel deň za dňom. Blížil sa aj deň odchodu, a to ma povzbudzovalo najviac. V tejto rodine som bola rok a veľmi mi pomohli s nemčinou i praxou. Babka týždeň po svojich 90-tych narodeninách zomrela. A ja idem ďalej cestou necestou. Na okamih odchodu z domu si asi nikdy nezvyknem, ale svoju prácu mám rada, aj keď niekedy je to fakt boj. Už to takto ťahám s pomocou mojich milovaných tretí rok a budem to robiť, dokedy to pôjde. A všetkým, čo mi akokoľvek pomohli a podporujú ma a hlavne svojej rodine ďakujem za pomoc. Hoc len psychickú, ale veľa to pre mňa znamená.

     Raz mi kamarátka – opatrovateľka, s ktorou nás dala dokopy náhoda, povedala: „Ver v silu svojich myšlienok! Ak budeš myslieť pozitívne, tak to aj pozitívne bude!“. Toho sa držím a ďakujem jej.