Opatrovateľský príbeh

Janka J.
15.10.2016

Som opatrovateľkou v zariadení pre seniorov. Môj príbeh sa začal formovať už v detstve. Ako malému dievčatku mi často chýbala mama. Rada som za ňou chodila do práce, kde som aj často trávila čas a musím povedať, že rada. Bolo to prostredie, kde bolo veľa starších ľudí. Často som chodila do izieb a zvedavo nakúkala a prihovárala sa starčekom a starenkám. Dodnes to vo mne ostalo, ale prejdem ďalej.

     Mojou veľkou skúsenosťou opatrovateľky bola práca osobnej asistentky v domácnosti. Po skončení materskej som hľadala prácu a čo sa nestalo, malo to tak byť, naskytla sa možnosť a jedného dňa som si cez inzerát našla niečo, čo ma zaujalo. Istá pani potrebovala celodennú starostlivosť, pomoc v domácnosti, neskôr v práci. Z prvého stretnutia som mala obavy, či si povahovo sadneme, či si budeme mať čo povedať. Pani bola milá, rozumeli sme si, ale občas bola aj vážna a zádumčivá. Je to vzdelaná, múdra žena, ktorá napriek svojim chorobám bola priebojná, aj napriek odsudzovaniu. V živote si prešla mnohými ťažkými situáciami, od detstva ostala na vozíku. Prvé dni ma zasväcovala do svojho života, zoznamovala ma so svojimi každodennými povinnosťami, činnosťami spojenými s jej hygienou, kŕmením, sprevádzaním po úradoch a vybavovaním jej pracovných záležitostí. Bývala so svojou mamou a malým drobným papagájom Čikom, o ktorého sa bolo treba starať. Čiko bol veľmi aktívny a vždy keď sme s pani písali knihu, prípadne úradné záležitosti, sedel na stole a zobáčikom oďobával klávesnicu. Bolo s ním veľa úsmevných situácii, na ktorých sme sa s pani často smiali. Keď mu pani nevenovala svoju pozornosť, vždy znervóznel a robil všelijaké výmysly. Malý drobný vtáčik, ako aj ja, sme vždy vedeli vycítiť, keď sa pani trápila a bola smutná. S pani sme si zažili dni pekné, úsmevné, ale aj smutné. Ale ako sa hovorí, vždy nás to posunie vpred. Každý deň pozostával z toho, že som ráno prišla, urobila jej hygienu, pomáhala jej s  obliekaním, obúvaním, kŕmením, jednoducho všetky aktivity, ktoré si kvôli svojej diagnóze nedokázala urobiť sama. Často sme s pani chodili von, kde mala svoju záhradku. Starala sa o ruže a iné kvety, ktoré jej robili radosť. Keďže pani bývala s mamou, občas sme ju kontrolovali, ale napriek svojmu veku bola veľmi aktívna, obetavá a pomáhala dcére, ako najviac sa jej dalo. V domácnosti sme boli tri opatrovateľky na hlavný pracovný pomer a ostatné vykonávali túto činnosť popri zamestnaní. Boli aj dni menej úsmevné. Pani mávala silné bolesti, hlavne v noci. Často sme sa rozprávali.
     Mojou najkrajšou skúsenosťou v živote je, že niekedy, keď je najhoršie a človeka ohrozia ťažké choroby, je najväčším liekom milé hrejivé slovo, pohladenie a pochopenie. Také slová majú veľkú moc a sú v našej profesii veľmi nevyhnutné, taktiež ako dôkladná starostlivosť s citom a láskou.
     Neskôr nastali u pani, ktorej som robila osobnú asistentku, aj menej úsmevné chvíle, a to vtedy, keď dostala jej mama porážku. Bola vo veľmi zlom stave. Denne sme s vozíkom prechádzali cez mesto až do nemocnice, aby sme starú pani navštívili a uľahčili jej zotavovanie. Lekári nedávali veľa nádejí, upozorňovali dcéru, že má rátať aj s možno smrťou. Nedalo nám to. Povedali sme si, že to sa zlepši a tým pádom sme sa dali do boja. Starostlivosť už bola nasmerovaná aj na jej mamu. Neskôr ju z nemocnice presunuli do zariadenia pre seniorov a nakoniec domov. Ako tím sme sa zamerali na dôslednú starostlivosť, ktorá spočívala v každodennom kŕmení, zdravom stravovaní, dodržiavaní pitného režimu, naštudovaní rehabilitačných cvikov s pomocou rehabilitačnej sestry a jej zdravotný tav sa posunul až na takú úroveň, že pani začala konečne rozprávať, naučila sa jesť sama, prestala byť kŕmená formou umelej výživy. Cez to všetko sme boli dobrý tím a mysleli pozitívne, a to prinieslo výsledky. V tejto práci sa musí človek vedieť aj obetovať a vtedy má táto práca aj zmysel. Toto poslanie nie je len o výške nášho platu, ale o niečom inom... Ale pokračujem ďalej... 

     U pani doktorky som postupom času začala dychtiť po väčších skúsenostiach a prišiel čas, kedy som sa chcela posunúť ďalej. Začala som pracovať v istom zariadení pre seniorov, kde je rozličné množstvo klientov, ktorým poskytujeme starostlivosť. Aj tu uplatňujem svoj najväčší liek pre ľudí, a tým je úsmev, pozitívne myslenie. To pomáha najviac. A nielen ja, ale celý náš kolektív robí maximum a pristupuje k našim klientom s obdivom a úctou. Zaslúžia si dôstojnú starobu, ako každý človek.
     Pre zaujímavosť, mojou obľúbenou vetou, ktorá rozosmeje klientov je: „U nás v zariadení začína staroba vo veku 100 rokov.“. Takže sme všetci mladí a snažíme sa žiť aktívne a neverili by ste, zázraky sa dejú... Duša nikdy nestarne...