Rozália A.

06.10.2016

Opatrovateľka ako opatrovateľka. Všetko sa začalo, keď som mala 12 rokov a ocino mi ochorel na rakovinu uzlín. Začalo sa to bolesťami a odberom vzorky. Môj detský svet sa rúcal...

    Ocinovi prichádzali metastázy rýchlo. Z nemocnice chcel odísť. Ostalo všetko na nás  - sviatky Vianoc, veľký dom, rúbanie dreva a na striedačku spánok, keďže už aj v noci vstával.

      Keď raz mamina išla k lekárovi, ostala som doma a vysvetlila mi, ako sa o tata postarať. Triednej zavolala, o čo sa jedná. Čím ďalej,  tým bol jeho stav horší, už nás ani nespoznával, nehovoril. Pomáhali sme, ako sme len vedeli. Nakoniec bolo najhoršie na Vianoce, kedy aj jemu sme kúpili darček. Mysleli sme si, že Vianoc sa nedožije. No omyl... Nadišiel čas otvárania darčekov... Podali sme mu jeho darček a vtom ponožky!  Mesiac už nerozprával, no vtedy prehovoril: ,,To sú pre mňa?“ To boli posledné slová a umrel...

To som ešte nebola ani opatrovateľkou. Kto by bol povedal, že časom zas budem niečo podobné. Pokračovalo to...

     Moja mamina bola opatrovateľkou mentálne postihnutej, 63-ročnej inkontinentnej tety, alkoholičky. Tá predtým bývala s bratom v zlých podmienkach. Brat jej umrel a nikto z rodiny sa nechcel o ňu postarať. No moja mamina sľúbila tete, že sa o ňu postará. Lenže aj mojej mamine zdravie prestávalo slúžiť. Ochorela a musela ísť do nemocnice. Ja som chodila na vysokú školu, do štátnicového ročníka. Bola som na tetu sama, mamu som mala v nemocnici a v škole povinné prednášky. Aj drevo som si sama rúbala... Bolo ťažké prosiť kamarátku, ktorá sama mala malé deti, aby prišla na tetu dať pozor, kým som v škole. Napokon mamina umrela... Prišla zima a sama som sa musela postarať aj o dom. Ešte k tomu rôzne vybavovačky... Po škole som sa mohla zamestnať ako opatrovateľka pre tetu v domácej starostlivosti. Na to však bolo treba opatrovateľský kurz. Samé problémy... Opatrovateľský kurz sa vybavil, zamestnanie však padlo, ale aj tak sa o ňu dodnes starám. Aj keď mamina umrela a ona je mi vzdialenou rodinou, nedám ju do ústavu.

To ma motivovalo študovať sociálnu prácu ďalej na Mgr., aby som jej mohla poskytovať väčšiu starostlivosť a pomáhať udržiavať jej stav. To sú ale ťažké chvíle, no predsa teplo pri srdiečku.

     Treba pomáhať ľudom, to je naším poslaním. Keby som mohla napísať celý celučičký príbeh, tak by som naozaj vydala knihu.